Moji predkovia a potomkovia

Jedným slovom rodina. Z jednej vstupujeme do sveta a ďalšiu si tvoríme. Tú jednu vieme ovplyvniť len málo, tú druhú máme vo svojej réžii.

Zrejme každý z nás zažil moment keď si povedal, že keď bude mať svoju rodinu to alebo ono nikdy robiť nebude, že nebude ako jeho mama, či otec. No vzišli sme z oboch a tak čo to od nich predsa len pochytíme. Keď sa pozrieme do histórie pedagogiky a napokon aj psychológie, objavuje sa tu taký malý rozpor.

Pre niektorých bolo dieťa po narodení čistý nepopísaný list tzv. tabula rasa, a to aký jedinec bude, je odrazom výchovy. Naproti nim stáli zástanci genetiky, ktorý tvrdili, že to akí budeme, máme vpísané v génoch a výchovou je možné len málo skorigovať.

Dnes vieme, že pravda je niekde uprostred.

Naši predkovia – naša primárna rodina

Nie je hádam ani väčšie šťastie ak dieťa vyrastá v láskavom prostredí, a v bezpečí môže objavovať svet. Či už sme vyrastali v našej primárnej rodine, alebo život vyskladal inú alternatívu, každý z nás má niekde svoje korene. Napokon, mať svoju rodinu nemusí byť vždy výhra. Veď je to práve rodina, ktorá prináša hádam tie najkomplikovanejšie vzťahy.

No poďme opäť raz pekne po poriadku.

Vzťah matka – dieťa je celkom unikátny. Už počas tehotenstva sa vytvára vzájomný symbiotický vzťah. Prichádza pôrod a s ním prvá separácia, ktorá môže byť veľkou traumou. Verím však, že dnes v návrate k úctivému ponímaniu príchodu nového života sa tak deje o čosi menej.

Primárna väzba, ktorá sa po narodení tvorí, má na náš ďalší život veľký vplyv. Dieťa je na matke závislé, potrebuje cítiť bezpečie a takto sa zároveň tvorí náš pocit bezpečia v živote. V zásade rozlišujeme tri väzby:

• istá
• ambivalentná
• neistá

Istá väzba je jednoznačne výhrou. Potreby dieťaťa sú plne rešpektované, podporované a uspokojované. V dospelosti potom vieme dôverovať životu, ľuďom a okolnostiam ktoré prichádzajú, no aj sebe samým.

Pri ambivalentnej väzbe dieťa jednoducho nevie, či môže alebo nemôže dôverovať, jeho primárne potreby sú uspokojované rozporuplne, až protichodne. Do dospelosti si tak nesieme určitý zmätok a nevieme či môžeme alebo nie dôverovať sebe a ľuďom v našom okolí.

No a pri neistej väzbe, potreby dieťaťa nie sú napĺňané adekvátnym spôsobom a v čase kedy sú potrebné. Vzniká silný pocit neistoty, dieťa sa cíti byť neustále v ohrození. Pocit, že nie som v bezpečí si so sebou nesie až do dospelosti.

Je to len krátky náhľad do tejto problematiky, a v rámci ďalšieho vývinu dieťaťa sa rovnako môžete stretnúť aj s tzv. primárnymi posvätnými zraneniami. Za 5 základných sa považuje: zranenie z opustenia, odmietnutia, zrady, poníženia a zranenie spôsobené krivdou.

Keď som v roku 2015 nastúpila na výcvik The Journey bolo pre mňa veľkým prekvapením keď som sa v rámci niekoľkých procesov dostala v spomienkach až do momentu svojho narodenia. A úprimne, bol to hrozný pocit. Nie samotný pôrod, to som vnímala skôr ako dobrodružstvo, bolo sa treba trošku prekliesniť ako nejakou džungľou (asi preto rada používam toto prirovnanie :-)).

Po narodení som však vnímala veľmi nepríjemné ostré svetlo, ktoré priam bodalo, bolo bolestivé. Všetko bolo hrozne studené oproti priestoru, z ktorého som prichádzala.

V procese sa mi vybavil skutočne desivý pocit ohrozenia a zároveň som sa cítila nesmierne opustená. Bol to tak strašný pocit, že som ho spracovávala počas niekoľkých svojich procesov. Asi najhorší bol ale pocit bezmocnosti. Posledný krát keď som sa vrátila do tejto spomienky, som potrebovala odpustiť celému tomu systému, ktorý umožnil, aby malé bábätko, ktoré práve prišlo do tohto sveta bolo vystavené takému silnému desivému zážitku. Viem, že kedysi sa verilo, že malé bábätká ešte necítia, no ja som pocítila opak.

Áno, práve zranenie z opustenia, môžeme pozorovať už v rámci separačnej traumy. Tak ako nový život je obrovský zázrak, tak aj tieto zranenia je možné ale liečiť. Verím, že všetky tieto naše zranenia sú liečiteľné. No a samozrejme nie každá udalosť sa stáva traumou.

Tak ako prvotná separácia od matky môže spôsobiť traumu, v procese vývoja každého jedinca naopak prichádza aj moment, kedy dieťa potrebujeme pustiť do sveta. Táto prirodzená separácia je odrazom zároveň zdravých hraníc, ktoré postupne tak ako rastieme a vyvíjame sa nadobúdame.

Čím bezpečnejšie sa cítime v tomto rannom období o to viac dôvery nadobúdame, o to s väčšou odvahou sa zároveň púšťame neskôr do objavovania okolitého sveta, či ako dospelí, s dôverou budujeme nové projekty.

Pozrime však ešte na príbeh našej rodiny. Možno ho celkom nepoznáte, no zrejme ste si nejaký vo svojej mysli vytvorili. No a niektoré sa tradujú z generácie na generáciu.

Keď som koncom minulého roka rekapitulovala čo najlepšie som za ten rok čítala, celkom jednoznačne som musela skonštatovať, že to bol článok Lilie Khousnoutdinovej s názvom „Dlouhá cesta za vzpomínkou„. Je to nádherný a dojemný článok o tom, ako sa Lilie po narodení dcérky vybrala na vzdialené miesta svojich predkov. Čo tam našla a aké pocity to vyvolalo si prečítate v jej príbehu. Pri jeho čítaní mi chvíľami behal po chrbte mráz a slzy sa tisli do očí. Rozhodne odporúčam prečítať si.

Každá rodina má ten svoj príbeh.

Asi nie je rodina, ktorá by nemala vo svojej histórii aj tie temné okamihy. V tej mojej ženskej rodovej línii sa tiež objavuje deportácia, strata miminka, ale aj brutálne upálenie v mene bosoráctva. Čo bolo pozoruhodné sledovať, tak ešte aj moja stará mama, ktorá vždy robila nejaké liečivé mastičky, ich len veľmi opatrne dávala ďalej. Akoby niekde v pozadí bola otázka, či je bezpečné tomuto človeku pomôcť, či sa to neobráti proti nej a jej rodine.

Čo všetko sa ale prenesie do nášho života? Som presvedčená o tom, že sú to práve okolnosti, či spomienky, ktoré nám samým pomáhajú žiť to najlepšie čo je v nás. Často len čriepky a útržky.

Sama si pamätám ešte z detstva sny a spomienky, ktoré viem, že som v tomto živote nezažila. Nemala som kedy, lenže sa vynorili a boli veľmi silné. Jediné čo dávalo nejakú logickú odpoveď bol tzv. koncept minulých životov. Pamätám, ako sme sa raz s jednou kamarátkou rozprávali a ona sa ma snažila presvedčiť, že to je len kolektívne nevedomie.

Odpoveď na to, či to je pravda alebo nie, nie je vlastne vôbec podstatná. Pokúsim sa to vysvetliť. Povedzme že ste pred nejakým časom počuli, čítali, alebo nejakým iným spôsobom sa ku vám dostalo niekoľko príbehov. Či chceme, alebo nie, denne ku nám prichádza xy príbehov a niektoré ani nevnímame. No niektoré, sa dotýkajú niečoho hlbokého v nás samých, zapamätáme si ich, vzbudzujú v nás silné pocity.

Preto verím, že je úplne jedno, či ide o koncept minulých životov, kolektívne nevedomie alebo niečo iné. Podstatné je, že príbeh, vnem, často len čriepok čohosi nás oslovuje. Nejakým spôsobom sa nás dotýka. A tá podstatná otázka v skutočnosti je: vo vzťahu k môjmu súčasnému životu, o čom to vypovedá? Teda pozeráme sa skôr na tú paralelu k môjmu súčasnému životu.

Obdobne je to aj s rodovým zaťažením.

Európa krátko po sebe zažila dve svetové vojny a nepochybne to zanechalo svoju stopu. Bolesť, ktorou naši predkovia prechádzali, si nesieme v odtlačku našich génov aj my.

Či už ide o genetické zaťaženie (rodové), alebo historické (koncept tzv. minulých životov) verím, že to čo sa počas nášho života prejaví, je tu pre náš rast a práve cesta oslobodenia sa od týhto záťaží je pre nás prínosom. Prebúdza sa hlboká múdrosť a súcit ako jeden z najvyšších prejavov lásky.

Liečenie vnútorného dieťaťa

V našej kultúre to pomaly upadlo, no stačí sa pozrieť viac do minulosti, či do krajín, kde predkovia zaujímajú stále to úctivé miesto. Nech už bola situácia v našej rodine akokoľvek náročná, či úplne postačí, že ste pociťovali neustáli tlak na výkon, alebo ste nikdy neboli dosť …, je dobré dať svojich predkov na poriadok. Vo chvíli, keď sa rozhodnete dať im to úctivé miesto vo vašej osobnej histórii, môžete poľahky zistiť a uvedomiť si, že niektoré presvedčenia ste jednoducho prevzali. Nie sú vaše.

Ako na to? Spôsobov je viacero. Jeden z najsympatickejších a hodne účinných je rituál v prírode. Som hlboko presvedčená o liečivom účinku prírody na nás, a pri tomto rituály sa jeho účinnosť znásobuje.

Doprajte si čas, choďte do lesa, min. na 1 hodinu a sami. Zámerom je vytvoriť niečo ako prírodný oltár pre uctenie svojich predkov. Oltár tvoríte z toho čo v lese nájdete, teda halúzky, šišky, aj kvietky či listy. Pohrajte sa s tým. Je to oltár vašich predkov, no môžete toto urobiť osobitne pre svoju líniu matky a osobitne pre rodovú líniu otca. To je o dosť silnejšie. Hravosť pomáha uvoľniť sa, celkom prirodzene vám budú nabiehať spomienky, myšlienky k detstvu, slová, ktoré ste x-krát počuli.

Pri tých bolestivých je niekoľko bodov, ktoré sú nápomocné.

Jednou z nich je otázka, či vás táto skúsenosť nemala niečo naučiť, teda aká lekcia sa za tým skrýva. Druhou otázkou je: Je táto lekcia ukončená? Teda naučila som sa skutočne to čo som sa mala naučiť? Môžem uzavrieť a prepustiť danú lekciu, aby sa toto už v mojom živote neopakovalo a nemalo nado mnou moc? Buďte k sebe vnímaví, tie odpovede máme v sebe, nechajme ich preto vyplávať na povrch.

Vedzte, že naši rodičia robili všetko najlepšie tak ako vedeli a s ohľadom na svoje zdroje. Možno len tým, že oni sami sa to tak naučili.

Moja mama napr. len veľmi málo vedela oceniť keď sme niečo urobili. Áno, najskôr prišla pochvala, za ktorou nasledovalo to záludné slovíčko „ale„. A hneď v zápätí poukázala na chyby, údajne pre naše dobro. Slovíčkom „ale“ v skutočnosti znegujeme všetko čo sme povedali v prvej časti vety. Takto toto malé slovíčko pôsobí na tej psychickej rovine.

Dlho som sa pre to trápila, snažili sme sa jej to aj vysvetliť, že nás to nemotivuje, že nás to zraňuje. Pozorovala som, ako sa vedome snaží, aby nekritizovala, aby toto nepoužívala. Až raz jedného dňa mi napadlo, že zrejme ani ona sama to nezažila inak. Prišlo mi to v tej chvíli veľmi ľúto. Necítiť ocenenie od svojich najbližších. V tej chvíli som ju videla ako to malé dievčatko, ktoré sa snaží o pozornosť a túži po uznaní svojich rodičov. Aj preto som v úvode písala, že rodinné vzťahy sú jedny z najkomplikovanejších.

Takže čo ďalej? Vytvorili ste oltárik, poseďte si chvíľu pri ňom, rozjímajte. Poďakujte sa rodičom za svoj život, dajte im to úctivé miesto vo svojom osobnom príbehu. Možno pocítite, že je tu aj niečo, čo vás už nejaký čas tlačí a že je čas aj čo to odpustiť.

Nie vždy je to jednoduché. Jedno z mojich prvých sedení, ktoré som robila, bolo s mladou ženou, ktorú znásilnil jej otec, v čase keď vstupovala do puberty a začínala naberať ženské tvary. Nie menej bolestivé však bolo, že jej nikto neveril, čo sa stalo. Odpustenie prichádzalo zároveň cez pochopenie, ako moc to jeho samého trápilo, že jej tak moc ublížil. V jednom okamihu tak pocítila, že áno, môže mu odpustiť a postupne tú nazhromaždenú bolesť začala púšťať.

Aj takéto zranenie je liečiteľné a nemusíme sa donekonečna umárať nad tým, čo sa nám stalo. Tým sa naopak v tej bolesti len utvrdzujeme.

Vráťme sa ale späť k nášmu rituálu a zhrňme si podstatné body:

• chôdza t.j. pohyb a dýchanie v lone prírody – už to samé je liečivé;
• dajte si zámer;
• buďte pozorný k sebe, k svojim myšlienkam i pocitom;
• zbierajte halúzky, kamienky, šišky, ktoré vás pre váš zámer oslovia (nejde o kvantitu) – hravo, je to zároveň niečo čo lepšie pomáha naladiť sa na to detské v nás;
• tvorte svoj oltárik a postupne pomaly nechávajte akoby dozrieť tú detskú hravosť;
• vo chvíli keď dokončujete svoj oltárik ste už dospelá žena, ktorá stojí pred svojimi rodičmi;
• „rozprávajte“ sa so svojimi rodičmi (resp. rodičom, ak sa rozhodnete urobiť oltárik osobitne pre líniu matky a osobitne pre líniu otca);
• poďakujte im za svoj život, povedzte im, že aj keď nebolo všetko ideálne, majú svoje úctivé miesto vo vašom srdci;
• ak citíte, že je tu niečo čo je potrebné odpustiť, urobte to, v prípade, že je to ťažké použite k tomu slovíčko „smiem“ (čítajte ďalej nižšie);
• potom prichádza moment akoby rozlúčenia, otočte sa chrbtom k tomuto oltáriku, vaši rodičia sú za vami a pomyselne vám vo vašom živote „držia“ chrbát, teraz môžete vykročiť do svojho jedinečného života;

Smiem

Veľmi rada pracujem so slovíčkom „smiem„. Je veľmi nápomocné práve v momentoch, keď je pre nás želaný stav tak akosi ťažko predstaviteľný či dosiahnuteľný, príp. sa nám z nejakého dôvodu javí, akoby sme naň nemali právo. Napr. právo byť milovaný, či príjmaný taký aký som. Môžeme si x- krát povedať „som milovaná“, alebo „som milovania hodná“, ak to tak necítime a vyvoláva to v nás naopak ešte väčšie napätie. Práve v tomto prípade je dobré začať slovíčkom „smiem“ – Smiem byť milovaná. Smiem byť príjmaná taká aká som.

Objatie

Áno, niekedy to jediné čo potrebujeme, je objatie. Nie sú potrebné žiadne veľké slová. A áno, objatie môžeme venovať aj sami sebe. Možno sa pri tom budete cítiť trošku čudne. Keď som cítila, že potrebujem objať a nemala som od koho toto objatie dostať, používala som na tento účel jednu špeci deku, veľmi jemnučkú, mäkučkú, v príjemnej ružovej farbe. Je to veľmi jednoduché a predsa účinné.

Rituály

Tak nejako sa z našich životov vytratili. No kedysi neboli ničím výnimočným ani v našich končinách a v národoch. V tých tzv. prírodných alebo naturálnych sú stále pevnou súčasťou života.

Jedným z prvých rituálov je privítanie novo narodeného bábätka na tento svet. Dievča rastie, vyvíja sa, mení v ženu a napokon zvyčajne aj v matku. Na tejto ceste nám môžu byť práve rituály nápomocné.

Prechodové rituály nám pomáhajú uzavrieť jednu kapitolu života a otvoriť sa novej.

Bola som už dospelá, keď som mala možnosť zúčastniť sa v rámci kola roka, rituálu menarché. Je to rituál, ktorým prechádzali mladé dievčatá, keď začali menštruovať. Napriek tomu, že som bola už dospelá, musím povedať, že ma veľmi prekvapili pocity, ktoré to vo mne vyvolalo. Až vtedy som mala pocit, akoby to niečo detské sa mohlo uzavrieť a ja som sa posunula ďalej.

Nápomocným v našom živote môže byť aj rituál pomyselného odstrihnutia sa od pupočnej šnúry, a teda čo je moje je moje a čo je matkine je jej. Veľmi úctivo a s láskou.

Rituálny napokon sú jedny z tých pomocníkov, ktoré nám pomáhajú v ujasňovaní si vlastnej integrity, a to práve vďaka tomu, že si nové udalosti ktoré prichádzajú, alebo naopak tie ktoré už prepúšťame v tomto procese zvedomíme. Vedome púšťame, vedome vítame.

Rituálom nemusí byť nič veľké a komplikované.

Naši potomkovia – naša nová rodina

Podstatnú časť sme venovali našim predkom, veď príbeh našej rodiny, je aj našim príbehom. No možno nie všetko chceme robiť tak ako naši rodičia, stojíme tak niekde uprostred.

Dve najpodstatnejšie otázky sú v zásade prosté.

• Aký vzťah chcem mať so svojimi deťmi?
• Aké hodnoty chcem zanechať svojim potomkom?
  

Pamätám si ako dieťa socializmu jeden moment, keď som si uvedomila, že sused pred susedom sa v skutočnosti bojí povedať čo si myslí. Vyrastala som v prostredí, kde si bolo treba dávať pozor na to, čo sa tam „vonku“ povie.

Dnes sa zas rodičia nevyhnú vplyvu sociálnych médií na svoje deti a popravde si myslím, že je to veľká výzva vedieť v tomto smere nastaviť zdravé hranice.

Je to práve rodina, kde sa učíme komunikovať. Malé deti vnímajú ako rodičia medzi sebou hovoria, a aj to, ako hovoria s inými. Verte, že vnímajú pretvárku, možno jej nerozumejú, ale vedia že čosi „nesedí„.

Dlho to bola moja najrannejšia spomienka, ktorú som mala. Chodila som do jasiel, kde ma bili, pretože som sa ešte pocikávala. Jedného dňa som to povedala svojej mame. Neverila mi. A ja som nechápala, prečo mi neverí. Táto udalosť však spustila niečo význačné. Asi za dva dni pre mňa prišla moja mama o čosi skôr. Krátko predtým, však nejaký chlapec dostal bitku, za to že sa pocikal. A ja som si niečo všimla.

Bola som malým dievčatkom a predsa som to postrehla a ešte aj dnes to mám jasne pred očami. Moja mama prišla skôr. Nečakane sa tam zjavila. A na tej opatrovateľke bolo vidieť, ako je v strese, či náhodou z toho kriku, ktorý tam len pred malou chvíľkou bol, niečo nepočula. Nahodila prehnaný úsmev, olejovala ma azulénovým olejčekom, ako bol vtedy zvyk, prv ako dieťa odovzdali späť matke.

Dodnes vo mne azulénový olej vzbudzuje čudné pocity. Vnímala som ako je nervózna a predsa sa usmieva, je sladká ako med, hoci len pred chvíľou bola ako nepríčetná. Nesedelo to. Ten „úsmev“ čo mala na tvári, a čo z nej sálalo, boli dve rozdielne veci. Dívala som sa striedavo na ňu a na mamu. A moja mama sa tvárila, akoby si to nevšimla. Nechápala som, že to nevidí.

Tento príbeh s vami zdieľam, a budem rada ak si ho pripomeniete vždy, keď budete chcieť pred deťmi niečo hrať. Možno nechápu tou logikou dospelého čo presne sa deje, cítia to však celkom jasne. Je to niečo, čo zároveň nevzbudzuje pocit bezpečia a ani dôvery, ktorú tak moc pre ďalší vývin dieťa potrebuje.

No nemýľte sa, nie je ani potrebné dieťa zaťažovať s prehnanou úprimnosťou svojimi starosťami. Veď k detstvu patrí bezstarostnosť.

12 otázok

1. Čo prvé sa vám vybaví keď sa povie rodina?

Je dosť možné, že vám hneď naskočia prvé myšlienky, vety, ktoré ste počúvali už od detstva. Prosím zaznamenajte si to. Či už vám vyskočil len nejaký obraz, poznačte si to prvotné.

2. Čo pre vás rodina vôbec znamená?

Preskúmame myšlienky. Čo ste počúvali už od detstva? A čomu v skutočnosti veríte vy sami? Zaznamenávajte si tak ako vám to v mysli vyskakuje.

3. Čo pri tom cítite?

Sledujte čo cítite, keď sa vôbec touto témou zaoberáte. Opäť len si poznamenajte jedným, či dvomi slovami emóciu ktorá je najsilnejšia.

4. Čo vnímate vo svojom tele?

Rovnako by sme sa mohli spýtať aj kde v tele cítite danú emóciu najsilnejšie? Ako vaše telo pri zmienke “rodina” vôbec zareagovalo?

Tak napr. prvé čo vám napadne sú nedeľné raňajky, v brušku sa vám rozleje príjemné teplo, v mysli vám naskočí vtip, ktorý ste si hovorili, zaplaví vás vôňa palaciniek až sa vám slinky zbiehajú.

No možno je to úplne inak.

Aj keď je niekedy ťažké oddeliť to takto po kúskoch – teda prvotná reakcia – myseľ – emócia – telo, odporúčam si to vyskúšať. Sledujeme nimi to, čo pre vás daná téma vôbec znamená. A presúvame sa k piatej otázke.

5. Aká je moja najkrajšia vízia?

Aký je ten ideál čo sa rodiny týka? Pustite sa do písania a spolu s tým, ako píšete si predstavujte daný ideálny stav.

6. Moje prečo – prečo to vlastne chcem?

Takže prečo to vlastne chcete? Zamyslite sa zároveň aj nad tým, čo sa stane ak tento ideálny stav dosiahnete a čo sa stane ak nie, ak váš život bude prosto bežať tým doterajším spôsobom a smerom.

7. Aká je moja motivácia?

V súvislosti so spiritualitou vám zrejme otázka motivácie bude jasnejšia aj v súvislosti s otázkami č. 8 a 9.

Tieto dve otázky – teda naše prečo a motivácia, sú takou dvojičkou, no zároveň je to ten pevný bod o ktorý sa môžete oprieť v náročných momentoch.

8. Aký je ten prvý krok, ktorý môžem práve teraz urobiť?

Hodne ste si už toho ujasnili a teraz to prichádza. Táto otázka by tiež mohla znieť:

Čo je tá najjednoduchšia vec, ktorú môžem práve teraz urobiť?

Malo by to byť niečo, čo v pohode viete zrealizovať do 12 hodín. Zapíšte si to, tak, aby ste si potom mohli označiť splnené. Ten prvý krok, zvyčajne býva aj najťažší a preto je dôležité venovať mu pozornosť. Ak ho budete vidieť napísaný na papieri a naviac odškrtnutý ako splnený, budete vedieť, že aj tie ďalšie kroky môžete dosiahnuť, aj keď budú možno náročnejšie.

Napr. sa rozhodnete, že by bolo fajn vytvoriť novú tradíciu, ako napr. že v nedeľu budete robiť sladké raňajky, teda palacinky, vafle a pod. V tomto prvom kroku, je to teda ale nielen rozhodnutie, ale aj to, že si rovno pripravíte nákupný zoznam všetkého čo na najbližšiu palacinkovú nedeľu budete potrebovať.

9. Aký nový návyk môžem v najbližších 28 dňoch zaviesť do svojho života? A aký návyk zároveň púšťam?

Takže čo počas nasledujúceho obdobia môžem každý deň urobiť, aby som sa priblížila k svojmu ideálu?

10. Ako to bude vyzerať po zavedení týchto zmien v mojom živote v tejto oblasti?

Teraz sa opäť trošku zasnívajte. Ak úspešne zavedieme nový návyk a jedného sa na oplátku vzdávate, ako to bude vo vašom živote vyzerať?

11. Aké by bolo moje nové “heslo”, vyhlásenie v danej oblasti?

Ujasnite si, čo pre vás spiritualita znamená, formulujte svoju jasnú a podpornú vetu (v pozitívnom znení), mala by s vami rezonovať na najhlbšej úrovni, napr.:

Ďakujem všetkým matkám môjho rodu, za ich veky šeptajúcu lásku.

12. Aké to bude o mesiac – tri – šesť – dvanásť?

Je to taká malá kontrola. Na chvíľu si zatvorte oči a ponorte sa do toho, ako to bude vyzerať mesiac od dnešného dňa, a ako o tri, šesť a dvanásť mesiacov.

Zároveň si poznačte aj vo vašom diári takú malú kontrolu o mesiac – tri … Ide o to, že keď uplynie tých prvých 28 dní, tak sa na chvíľu zastavte a zamyslite sa, čo reálne vám nový návyk priniesol a aký nový návyk môžete do svojho života zaviesť (na oplátku, aký návyk/zlozvyk zároveň púšťate).

Záverom:

Ak ste dočítali až sem, moc si to vážim.

Byť rodičom je obrovskou zodpovednosťou. Výsledok často vidíme až po rokoch. Uspeli sme? Vychovali a pripravili sme to naše dieťatko do tohto sveta? Aj zlyhaniami sme ho niečo naučili.

Možno nie ste rodičom a aj to je v poriadku. Stále máte v sebe to malé dievčatko, ktorým ste kedysi boli. Možno vám chýbalo objatie, či láskyplné slová podpory.

Pred časom som na insta u jedného obchodníka s tovarom pre bábätká našla nádhernú fotografiu matky s dieťaťom, pod ktorými boli tieto liečivé slová:

Zřím tě mé děťátko a v nekonečné přítomnosti uvědomění si tohoto posvátného okamžiku hledím na tebe neb jsi muj zázrak! Tvuj úsměv prozářil a zcela proměnil naše životy a my jásame. …

Nech sú tieto slová pre vás liečivé, ste tu správne a tento svet potrebuje vaše svetlo, nech sa to niekedy javí akokoľvek.

Majte nádherný deň

Zuzana