Radosť

Radosť – toto slovo bolo slovom môjho roka 2025. Keď začiatkom roka ku mne prišlo, potešila som sa. Kto by nie, však? 

Roky som si vyberala tému pre ten ktorý rok vedome. Posledné roky to však robím inak. Nechám nech téma ku mne príde cez kľúčové slovo. A tak sa stalo, že pre rok 2025 to bolo slovo radosť. (To len malá vsuvka na objasnenie).

Myslela som si, že to bude teda úplne v pohode, že s takýmto slovom / témou, to bude prechádzka ružovou záhradou, bez nejakých výziev. Čo sa ale stalo? Hneď v januári prišli zaťažkávacie skúšky, náročné okamihy, v ktorých ani náhodou nebol dôvod na radosť. Úplne ma to pohltilo, až v jednej chvíli mi napadlo, že predsa tento rok je mojím slovom “radosť” a ono to tak vôbec nevyzerá.

Áno, nad témou som rozjímala, odpovede na moje nekonečné otázky hľadala, dívala sa z xy rôznych pohľadov, aby som túto tému vedela uchopiť. A potom som si položila otázku: čo v skutočnosti určuje to, ako sa cítim; či sú to “vonkajšie” okolnosti, alebo či aj v “nepriazni osudu” sa môžem cítiť v pokoji a radosti? 

Až po tejto otázke prišlo to uvedomenie. 

Uvedomenie, že napriek nepriaznivým okolnostiam života, si môžeme uchovať radostné srdce a pokojnú myseľ. Iste to ide ale ľahšie, ak sa nám v živote darí a všetko ide hladko.

A tak som stála pred novou výzvou. Zdalo sa mi, že túto tému som ešte v začiatku roka “rozlúskla” prišla k podstatnému uvedomeniu a čo teda zvyšok roka budem s touto témou robiť? Nevedela som a netušila, aké prekvapenia si pre mňa ešte pripraví. Jedna z otázok čo som si kládla bolá tá, prečo sa vôbec táto téma u mňa prihlásila o slovo. Potrebovala som si len niečo pripomenúť, či uvedomiť? Niečo podstatné sa naučiť? Nuž, áno. 

Keď sa naučíte mať radosť z modrého neba, zistíte, že nemusíte jazdiť ďaleko, aby ste sa takým pohľadom potešili. 

Pohľad na krásnu modrú oblohu je niečo čo v mojom srdci vždy vyvolá príjemné pocity. Pripomína, že je tu niečo väčšie ako sme my sami a dotýka sa niečoho hlbokého v mojom vnútri. 

Malé radosti 

Nejaký čas predtým, ako sa mi vrátila rakovina, zažívala som náročné obdobie. Veľmi som vtedy dbala na psychohygienu a aj na jednu radu, ktorá už neviem odkiaľ ku mne prišla. Bola v tom duchu, zažívať malé radosti každý deň. Už vtedy som si kládla otázku či to stačí, či je to dosť na vyváženie všetkého stresu, ktorý som v tom čase zažívala. Zrejme nie, tie malé drobné zastavenia sa viac len kĺzali po povrchu, neprenikli do hĺbky. No vidím to až pri tom ohliadnutí sa späť. Neviem, či som si vtedy vôbec dopriala dívať sa na modrú oblohu. Myslím, že moc nie. Chodila som viac so zvesenou hlavou, bolo to obdobie, kedy som silne pociťovala neistotu v tom všetkom čo sa dialo. 

Tie malé radosti, ktoré som si vtedy dopriavala, hoci každý deň, boli ako keď sa snažíte nezaspať, len trošku na chvíľu si zatvoriť oči, no vzápätí sa strhnete, pretože predsa nemôžete zaspať. Stále v pozore. Nie je to oddych, tie malé “zastavenia”, ktoré končia strhnutím sa, ničomu nepomáhajú. A práve tak sa domnievam je to aj s týmito malými radosťami. Na strane jednej si ich chceme dopriať, veríme v ich silu, no sotva sa nás dotknú už sme v tom známom kolotoči povinností a starostí. A občas aj výčitky sa prikradnú. 

Majú teda zmysel? Som presvedčená že áno. To čo som si takto spätne uvedomila je to, že otázne je skôr, nakoľko sa do týchto malých radostí vložíme. U mňa sa to vtedy viac ponášalo na položku zo zoznamu To do – dopriať si malú radosť – fajočka – a šup šup ide sa ďalej. 

A ešte niečo som si uvedomila. Ak sme dlhšiu dobu v neustálom napätí, stále v strehu, nie sme celkom schopní prijať ich benefit. Povedala by som, že sa to podobá vyprahnutej, popraskanej zemi, ktorá nevie mať úžitok z dažďa. Dlho som to nechápala, naozaj nie. Až raz to jeden geológ vysvetlil, že tá pôda je tak vyčerpaná suchom, že nedokáže absorbovať vlahu, ktorá odrazu príde. Úprimne toto pochopiť pre mňa bol hodne vysoký level. Vždy som si myslela, že keď na tú vyprahnutú, popraskanú pôdu odrazu naprší, že je to dobré, že predsa sa vschopí, môže sa zasiať a tá pôda vydá úrodu. No tak celkom nie. Podobne je to aj s nami. Sme napokon súčasťou živej prírody.  

Toto bolo teda druhé podstatné uvedomenie a odpoveď na otázku, prečo sa táto téma u mňa prihlásila o slovo. Potrebovala som sa pozrieť späť a to s odstupom času. Vtedy hoci som tušila, že to celkom nie je ono, neuvedomovala som si, resp. asi som si ani nedopriala ten čas na to, plne si to uvedomiť. Bola som ako taký dobre namazaný stroj, ktorý si ale nedoprial poriadnu revíziu a tak prišla nútená odstávka v podobe rakoviny.

Čistá detská radosť

Tretím podstatným uvedomením bola pripomienka čistej detskej radosti a úprimného detského smiechu. Toto bol veľmi dôležitý bod uvedomenia. Keď deti plačú, tak plačú naplno, (ak do toho nezasahujeme a nesnažíme sa to potlačiť). Keď sa smejú, tak je to opäť úprimný smiech. Ten nádherne klokotavý, vyvierajúci z čistoty ich duše. 

Toto uvedomenie bolo zároveň najbolestivejšie. Musela som totiž pripustiť, že stále si celkom nedovolím naplno otvoriť dvere radosti, smiechu a bezstarostnosti. Priznávam, toto uvedomenie ma zároveň šokovalo. Prešla som si xy procesmi The Journey, Theta healingu, pracovala s onkopsychologičkou a predsa nado mnou mali stále moc niektoré zaužívané vzorce. Čo s tým? V mojej mysli sa znovu a znovu natískal ten obraz vyprahnutej pôdy. Potrebuje starostlivosť. 

Verím tiež, že v tomto smere sa môžeme veľa naučiť od detí. Práve v čase strávenom so svojou neterou prichádza veľa uvedomení. Vynáša to tiež na povrch moje hlboké strachy, vzorce správania a stratégií, ktoré som si ešte v detstve osvojila a ja viem, že to je ten priestor na zastavenie sa. Niektoré takto objavené hlboké strachy ma teda veľmi prekvapili. Ale to je iný príbeh.

Myslela som si, že som v pohode s prežívaním tej tichej radosti, že predsa nepotrebujem skákať ako jojo keď som naplnená radosťou. Dokonca som na to bola hrdá. Lenže tento “rok radosti” mi ukázal inú tvár. Tá tichá radosť odrážala skôr tú mieru ako som si vôbec dovolila radosť cítiť. 

Čo s tým?

Čo s tým? Aj túto otázku som si znovu a znovu kládla. Recept ako na to, vám ale žiaľ neprezradím. Je unikátny, tak ako každý jeden z nás. Neverím, že je nejaký univerzálny. No predsa len sa domnievam, že je tu niečo, čo sa k tomu veľmi približuje. I tu si však každý z nás musí nájsť to svoje orechové. 

Keď som si ešte pred niekoľkými rokmi robila malý prieskum, tak každý koho som sa pýtala do bodky odpovedal zhodne, že práve toto ho napĺňa pocitom šťastia, radosti a akéhosi zvláštneho pokoja. Viete čo to bolo? Bol to západ slnka. Poviete si taká triviálna záležitosť. Áno, nie každý deň, je ten západ slnka nádherne dychberúci, s oranžovými, ružovými a fialovými odieňmi. Nie. Možno je to tak dobre. Ale toto bol bod, kde bola zhoda. Podobne pôsobil aj východ slnka, no pri západe sa mi zdali tie pocity o niečo silnejšie.

No a potom prírodné scenérie. Pre každého to bolo niečo iné. Ja mám rada hory a vodopády (asi aj preto v Aurore vždy sú nejaké naporúdzi), no keď som prvýkrát v živote videla more, dych sa mi zatajil. Ja viem, že dnes pre mladšie generácie, to už nie je niečo extra, že dnes sa oveľa viac cestuje. No pre mňa je to niečo výnimočné. 

Poniektorí budete namietať, že predsa to je ten vonkajší vplyv a ja som v úvode písala, že som došla k uvedomeniu, že nie tie vonkajšie okolnosti určujú čo cítime. Lenže práve tu je podstatný rozdiel. Či sa nám to páči alebo nie, sme živé bytosti. Máme oveľa bližšie k prírode ako k strojom. Aj preto keď sme obklopení prírodou, trávime v nej čas, sme v prostredí, ktorého sme na tej elementárnej úrovni súčasťou. Nie sme od nej oddelení, hoci tak môžeme aj dlhé roky žiť. 

Pred niekoľkými dňami, keď mrazy ustúpili, bolo počuť spev vtákov. A s tým prišlo hádam posledné uvedomenie v tejto téme. Tie malé radosti ak sú previazané s niečím živým majú oveľa väčšiu hodnotu, väčšiu hĺbku, ako čokoľvek umelé. Ten krátky okamih čo sa hrdielka tých vtáčkov rozospievali, ma naplnil naozaj hlbokou radosťou a ešte dlho tešil moje srdce. Bolo to ako závan nádeje v lepšie dni. 

Verím, že práve to potrebujeme. Viac sa znovu prepojiť s prírodou i medzi sebou tak skutočne, budovať hodnotné väzby a priateľstvá. Dnes sa hodne náhlime, treba toho toľko stihnúť. No akokoľvek sa dívam z odstupu tejto nútenej odstávky, je čas vrátiť sa k skutočným hodnotám, nie tým šikovným marketingom vytvoreným. 

Prajem vám, aby ste nachádzali tie svoje radosti, tie ktoré rozozvučia vaše srdce klokotavým rytmom života. 

Majte nádherný deň

Zuzana

P.S. tento rok je témou vznešenosť. Tak som zvedavá, čo z toho vzíde. 

No a v tomto roku sa budeme venovať siedmym luxusným veciam v živote. Verím, že sú tou cestou, ktorá nám umožňuje žiť dobrý život a radosť sa tak stáva jeho celkom prirodzenou súčasťou. Niektoré vás možno prekvapia.