Prečo potrebujeme svoju jaskyňu ticha?

Pôvodne som chcela nadviazať na posledný článok a venovať sa fenoménu, ktorý milujem – Hygge. 

Lenže, čím viac som sa do tejto témy ponárala, aby som obsiahla podstatu, tým, viac som si uvedomovala niečo celkom iné. 

Začnem teda trošku netradične, príbehom, s akým sa v súvislosti s hygge asi len málo stretneme. Je to totiž príbeh tao.

Ako to už v tao príbehoch chodí, tak cisár má nejakú požiadavku, resp. hľadá odpoveď na nejakú svoju otázku. V tomto našom príbehu cisár vyzve maliarov, aby mu namaľovali obraz, ktorý by v ňom evokoval pokoj. 

Prečo? Pretože pod tiahou vládnutia si uvedomuje, že len hlboký vnútorný pokoj mu umožňuje dobre sa rozhodovať.

A tak maliari maľujú až napokon prichádza deň, kedy si cisár obzerá jednotlivé maľby. 

Na prvom obraze maliar namaľoval pokojnú hladinu jazera. Cisár sa potešil, a povedal si, že áno, pokojná hladina jazera v ňom skutočne vyvoláva pocit pokoja. No zároveň si uvedomuje, že tento pokoj je len tým vonkajším. Navonok sa môžeme tváriť pokojne, no vo vnútri môžeme prežívať búrky, tak ako pod hladinou sa môžu skrývať rôzne prekvapenia. 

Na druhom obraze je nádherná zasnežená krajina. Ticho a pokoj priam dýchajú na cisára. Cisár je potešený, no vzápätí si opäť uvedomuje, že sneh a teda aj pokoj, je len dočasným stavom.

Tretí obraz zobrazuje zurčiaci vodopád a len v rohu je vidieť hniezdo s túliacimi a spiacimi vtáčikmi. Cisár i minister si pomysleli, že tento maliar zrejme nepochopil zadanie. No vtom si cisár uvedomí, že toto je ten správny obraz. Je to obraz, ktorý vyjadruje hlboký pokoj vnútri nás samých, ktorý nenarúša ani zurčiaci vodopád, teda vonkajší svet.

Prečo ale toto všetko píšem? Keď sa povie hygge, asi ako prvé si predstavíme sviečky a to krásne útulno. Áno, je to nádherný obraz hygge atmosféry. Sú to však viac vonkajšie znaky hygge. To, že si zapálime sviečku, automaticky neznamená, že budeme v pohode, vypneme starosti, ktoré nás celý deň tlačili, ako otlak v topánke. 

A tak by som sa dnes rada povenovala niečomu, čo som nazvala moje osobné hygge.Psychológovia by to nazvali osobnou psychohygienou, pre niekoho je to prosto len jednoducho mať čas pre seba. 

Moje osobné hygge / čas pre seba

Moje osobné hygge je o tom, dopriať starostlivosť sebe samej. Každý z nás potrebuje mať svoj posvätný čas so sebou samým.

Prečo je tento čas tak dôležitý? Pretože, 

• v tomto čase sa prepájame priamo s našou dušou;
• vnímame seba, to kto som;
• menej podliehame vplyvom okolia;
• vieme lepšie čo k nám patrí a čo sme len prevzali;
• lepšie si uvedomujeme čo môžeme už nechať odísť z nášho života a čo naopak prijať, čomu otvoriť nové dvere;
• rozumieme si, a tak aj tie hlboko zakorenené naučené vzorce správania, ktoré nám už nie moc slúžia, vieme pustiť (možno poznáte aj také, ja nikdy nebudem ako moja mama / otec, a predsa keď sa dostaneme do danej situácie, konáme ako cez kopirák naši rodičia);
• lepšie rozumieme tomu tichému hlásku našej intuície;
• viac a viac nadväzujeme a prehlbujeme náš vzťah k svojej hlbokej múdrosti;
• pomáha nám usporiadať si svoje myšlienky; 
• lepšie si môžeme uvedomiť tie povestné dary a talenty, s ktorými sme do tohto sveta prišli;
• vieme sa lepšie postaviť do svojej vnútornej sily, pretože ju poznáme;

Najväčšie nebezpečenstvo zo všetkých, a to stratiť seba samého, sa tíško deje všade na svete. Žiadna iná strata neprebieha tak potichu: určite by ste si totiž všimli, keby ste prišli o ruku, nohu, päť dolárov alebo o manželku.

Soren Kierkegaard

Hoci ja sama verím tomu, že sme ako jedna veľká sieť, že to čo sa deje jednému, v nejakej podobe vníma aj ten druhý, nepochybujem ani o tom, že tento čas, stráviť každý deň chvíľočku sami so sebou je nesmierne dôležitý. 

A to aj napriek tomu, že dnes, so všetkými cov. opatreniami hodne trpí naše sociálne prepojenie. 

Každý z nás potrebuje tie svoje malé rituály, v ktorých sme tu len sami pre seba. Môžu mať rôznu podobu. Áno, môže to byť aj o tom, že si zapálime sviečku a vychutnáme si voňavý, lahodný čaj, či si len ľahneme bez vyrušovania do teplého kúpeľa a dovolíme si uvoľniť sa. 

Naša duša k nám hovorí neustále a teda sa môže zdať, že vyhradiť si špeciálny čas je zbytočné. Lenže pokiaľ sme 20, či 30 rokov žili viac na autopilota, keď je pre nás ťažké odpovedať na otázku “kto som?”, keď vlákienka k našej nádhernej duši sú ako zarastený lesný chodník, po ktorom sa už dávno nešlo, tak je najvyšší čas, dovoliť si vnímať seba a svoju dušu. 

V podstate už od detstva sme v jednom kolotoči úloh, požiadaviek, povinností a napokon aj nekonečných “to do” listov. A tak naša duša začne byť mĺkvejšia, a len z času na čas sa ozve, aby sa pripomenula.  

Možno je pre vás rovnako ťažké odpovedať aj na otázku: “čo mi robí radosť?”. Už to jednoducho ani neviete. Je to trošku smutný obraz, ale nie nereálny. 

Nikto nás neučí, ako moc dôležitý je ten čas pre seba, chvíľu pobudnúť sami so sebou v tichu, ako v malej jaskyni. Naopak, očakáva sa, že všetko zvládneme sami. 

Jaskyňa ticha

Nie prosím, neľakajte sa, nemusíte nikam odchádzať, žiadne radikálne a tzv. transformačné cesty. Nie je to o tom. Je to v podstate veľmi prosté. 

Modlitba 

Pre niekoho ten čas môže predstavovať čas v tichu s modlitbou. Nie však takou, v ktorej zúfalo o čosi prosíme. Pozorujem, že sú dva typy  modlitieb, ktoré majú veľkú moc. 

Tou prvou je modlitba ďakovná, v nej ďakujeme za všetky dary, ktorými sme boli zahrnutí. No tiež i tie, v ktorých ďakujeme za to, po čom túžime, akoby už bolo súčasťou nášho života. 

Kto sa modlí k Bohu, Stvoriteľovi, Veľkej Matke, či k Vesmíru, a verí v jeho/jej silu, potom tu nemajú miesto pochybnosti. Pochybnosti sa objavujú len keď je prítomný strach. A teda stráca sa viera v tú nekonečnú silu, o ktorej zároveň tvrdíme, že jej veríme. 

Tá druhá modlitba s obrovskou mocou je tá, ktorá nás niečo učí. Akú má podobu? Napr. už dlho ste nepocítili, že ste milovanou bytosťou. A tak s otvorenou mysľou požiadame o to, vedieť aké to je – “Bože, daj nech viem, aké to je cítiť sa milovaná”. A len vnímajte ten pocit, ktorý prichádza. Zväčša tá odpoveď prichádza veľmi rýchlo. 

Niekedy sú to životné situácie, ktoré nastanú, aby sme dané mohli pocítiť. Takže zároveň tu platí, daj si pozor na želania. 

No niekedy je potrebné najskôr požiadať, aby naše vedomie v danej téme bolo zhodné so Stvoriteľovým / Božím. Čo to znamená? Napr. požiadate aby vaše vedomie o tom, čo je láska bolo totožné so Stvoriteľovým / Božím. Môžete si tak ušetriť nemilé prekvapenia. Naša myseľ si môže myslieť, že vie, no pravda o podstate danej veci môže byť iná.

Naša podstata je taká, že radi objavujeme. Ak o tom pochybujete, pozrite sa na malé deti. Sú prirodzene zvedavé, bytostne potrebujú objavovať svet. Je to v každom z nás, len sme ustrnuli v zabehnutých koľajách, myslíme si, že už vieme, a na nejakej úrovni akoby tu bolo vedomie, že svet sa až tak nemení. Všetci sme však zažili, ako s celým svetom zamával vírus, čo ho ani od zeme vidieť nie je. 

Modlitba, je teda jednou z možných ciest ako stráviť svoju chvíľku sama so sebou. Nie je to odriekanie nejakých naučených, či čítaných modlitieb. To by sa celkom minulo účinku. Znamená hlboké uvedomenie si nás samých, našej hodnoty ako jedného kolieska v celom tom súkolí všetkých ostatných koliesok veľkých hodín ľudstva. 

Meditácia

Je istým spôsobom podobná modlitbe. Viac sa však sústredíme na tú múdrosť v nás samých. Meditácie majú rôzne podoby. 

Sú aj také, ktoré hovoria o zastavení toku myšlienok. Je to trochu ilúzia a tak trošku boj s našou mysľou, ktorú chceme vtesnať do akejsi škatuľky ticha. Myseľ neustále pracuje. Môžeme pozorovať myšlienky ako plávajúce obláčiky, vieme že tu sú, no nerozbiehame celý ten vnútorný monológ. 

I tu môžeme využiť tú otázku, v ktorej objavujeme. Teda napr. aký je to pocit, poznať svoje dary a talenty. Tu sa obraciame k našej hlbokej múdrosti, ktorá napokon nie je od Stvoriteľa / Boha oddelená. 

Meditácia nemusí mať len tú podobu, že si ticho sadnem do kútika a len nech sú decká vedľa ticho, lebo ja sa nebudem vedieť sústrediť. Meditácia môže byť aj v pohybe. 

Sama som si zažila Oschovú dynamickú meditáciu, či len jednoducho intuitívny tanec, a bolo to obohacujúce. 

Je dobré nechať sa viesť tým, ako to práve cítim. Niekedy, keď nami lomcujú silné emócie, desivé myšlienky nemajú konca kraja, je niekedy jednoducho lepšie pustiť si nahlas hudbu, vyskákať sa, vyblázniť sa, vyplakať sa. No a niekedy celkom postačí, len tak byť a vnímať, ako naše múdre telo dýcha. Je to fascinujúci proces, ako naše telo vie, kedy sa znovu nadýchnuť. 

Pripájam odkaz na článok Dych života, v ktorom som popísala aj jednu techniku pre objavenie nášho prirodzeného dychu. 

Pokojne teda striedajte ako vám to práve najviac vyhovuje, kam vás vaše telo vedie. 

Denník

Je pomôckou, ktorá nám pomáha zvedomiť si, čo zažívame. Vyliať si srdce, zaoberať sa svojimi myšlienkami i emóciami. Je dobré vnímať pri tom aj ako reaguje naše telo. Môžeme si písať (reálne písať vlastnou rukou) aj tie naše vlastné “Hovory s Bohom”. 

Pustiť veci na papier, znamená opäť to, že si zvedomujem vo svojej mysli čo a ako vnímam. Možno ste vy sami už zažili, že keď ste niečo povedali nahlas, hodili na papier, jednoducho to dostalo iný rozmer. Mohli sme sa na to pozrieť akoby z odstupu. A toto je zvlášť dobré, keď sa v niečom motkáme už nejaký čas. 

My sami si položme otázky, prv ako sa nás život opýta a náš doterajší život sa zrúti ako domček z kariet. Nie vždy je jednoduché plne sa ponoriť. Aj ja to zažívam, niekedy jednoducho len začnem písať, to čo ma ťaží, to čo je ťažké vôbec nahlas vysloviť a zrazu sa napojím na zdroj, vďaka ktorému mi chodia odpovede. Niektoré sú veľmi hlboké, ktoré by jednoducho moja myseľ len ťažko dokázala vymyslieť. 

Toto je jeden zo spôsobov, ktorý ja osobne milujem a za tie roky sa mi už nazbieralo kopec zápisníkov. Pravda však je, že od minulého roka som zmenila jednu vec. 

Na konci denníka si vediem niečo ako obsah. Značím si tu v rozsahu akých strán mám zápisky z jednotlivých mesiacov. Zároveň si v obsahu značím aj tie stránky, kde som vnímala, že ku mne prichádzalo niečo hlboké, niečo, čo presahuje moju myseľ. 

Potrebný je teda zápisník, ktorý má očíslované stránky (alebo si ich jednoducho priebežne číslovať). Minulý rok som preto prešla na zápisník od Tam & späť a veľmi mi vyhovuje jeho rozmer i to, že stránky sú očíslované. 

Starostlivosť

Mám samozrejme na mysli vedomú starostlivosť o seba. 

Je to presne o tom, že si napustím vaňu a doprajem si nerušený kúpeľ. (Áno viem, sú žiaľ aj takí partneri, čo ani na túto chvíľu sa nevedia postarať o dieťa.)

Je to o tom, že keď sa sprchujem, tak nebehám v mysli pri x-tej úlohe zo svojho “to do” listu, ale vedome sa dotýkam svojho tela. Znamená vnímať to, ako sa má moje telo, ako sa cítim. 

Priznávam, na toto často ja sama zabúdam. Som ten typ, čo si lieta vo svojej mysli, stavia vzdušné zámky a telo mám tendenciu žiaľ prehliadať. Učím sa postupne, malými krôčkami, vnímať svoje telo každý jeden deň, ďakovať mu, dotýkať sa ho s láskou, keď sa natieram telovým mliečkom či olejom, nerobiť to mechanicky. Vnímať a zapojiť pri tom všetky zmysly. No hlavne mu poďakovať, že ďalší jeden deň je tu so mnou. 

Rituály

Majú tiež rôznu podobu. Dlho som podceňovala význam tzv. prechodových rituálov, až som sama zažila po x-rokoch ako som začala menštruovať, rituál menarché. A bola to neskutočná sila. Vedela som, že čosi detské som mohla jednoducho pustiť a začala som sa cítiť oveľa viac ako žena. 

Podstatou rituálov je opäť niečo si zvedomiť. 

Napr. predsvadobný rituál, pomáha žene uvedomiť si všetky strachy alebo očakávania, ktoré so vstupom do manželstva má. Pred niekoľkými rokmi som sa jedného takého nádherného rituálu zúčastnila. Myslela som si, že keď už spolu žijú, tak že to bude také celé o radosti. 

Lenže vnímala som a napokon nám to táto vzácna žena i potvrdila, že chvíľami sa jej predsa len začali zmocňovať strachy. Celý rituál trval niekoľko hodín a ona mala tak priestor si nielen svoje strachy uvedomiť, ale ich aj nechať odísť. Na konci bola pripravená vstúpiť do manželstva ako nová žena. 

Rituálom nemusí byť nič veľké, nič okázalé. Zvlášť tie malé, denné rituály. 

Môže to byť okamih, keď si s láskou pripravíme náš milovaný čaj a vychutnáme si jeho vôňu, chuť, že vnímame dotyk šálky v našej dlani. Jednoduchá chvíľka zastavenia sa. 

Môže to byť práve to, že vstaneme ešte keď celý dom spí a venujeme chvíľku sami sebe. Možno, len vnímame, ako dýchame, možno si vezmeme svoj denník do rúk a necháme sa viesť, čo nám naša duša chce povedať. 

Keď už som ale spomenula Tam & späť, tak k môjmu večernému rituálu patrí, zapísať si odpoveď na otázku v Päťročnom denníku. Na niektoré sa odpovedá ľahko, iné si žiadajú hlbší ponor. Pre iného práca s týmto denníkom, môže byť naopak súčasťou ranného rituálu. 

Denník má na každý jeden deň jednu otázku po dobu piatich rokov. Ja začínam teraz už svoj tretí rok a budem vnímať aj odpovede z predchádzajúcich rokov. 

Záverom:

Sami so sebou tu budeme až do konca našich dní. Venovať teda čas sebe, svojim myšlienkam i emóciám, svojmu telu i svojej duši je životne dôležité. Kto by sa nechcel cítiť dobre a útulne vo svojom tele, vo svojom živote?

Možno neviete ako začať, možno sa cítite tak trošku nesvoji. To všetko je v poriadku. Naša myseľ miluje stereotypy návykov a nemá moc rada zmenu. Preto začať niečo robiť inak ako doteraz je samé o sebe celkom výzva. 

Možno vám pomôže práve práca s päťročným denníkom tam & späť. Možno sa začnete viac vedome a s láskou dotýkať svojho tela, keď ho budete haliť do obľúbenej vône vášho telového mliečka. 

Možno to bude moment, keď ráno pokladáte svoje nohy na zem a kráčate do kúpeľne. A možno vám na začiatok najlepšie poslúžia tzv. vedené relaxácie.

Možností je mnoho. No stačí jedna malá zmena, pretože práve z maličkostí je náš život poskladaný. 

Majte nádherný deň

Zu💖