2. vzácnosť – zdravie

Dnes sa pozrieme na druhú vzácnosť. A to naozaj veľkú a dovolím si povedať, že v nadchádzajúcich rokoch sa stane ešte väčšou vzácnosťou. Čo ňou je? Nuž ide o naše zdravie.

Malá inf. na úvod – článok je trošku dlhší, no má zmysel prečítať si ho celý :).

Na začiatok objasním, prečo som zdravie dala na druhé a nie prvé miesto. Ten dôvod je vlastne jednoduchý. Ide o to, že pokiaľ nám dôjde čas, už nič nezmôžeme. Je koniec. Kým však ešte žijeme, stále môžeme niečo urobiť a stále zostáva nádej na zlepšenie (námietky rozoberieme v závere).

Pre nás čo žijeme tu a teraz sa stáva kľúčovou jedna otázka. Keď sa mi pred niekoľkými rokmi vrátila rakovina, tá otázka mi neustále znela v hlave a nedala mi spávať. Dnes totiž žijeme v čase, kedy lekárska veda je na dosiaľ najvyššej známej úrovni. To čo dnes lekári dokážu sa občas podobá zázrakom. Ako je teda možné, že pri všetkej súčasnej starostlivosti a možnostiach, počty chorých na závažné ochorenia stúpajú? 

V tesnom závese bola i druhá otázka, čo mi hlava nebrala. Ako je možné, že stále existujú kmene, kde sa rakovina vôbec nevyskytuje? Čo teda robíme zle, že napriek všetkému ohromnému medicínskemu kolosu nie sme zdraví? A predpoklady do nadchádzajúcich rokov nie sú lichotivé. 

Kde vlastne začať

Mohli by sme začať míľnikom, ktorý nasmeroval vývoj medicíny a v súčasnosti ho žijeme. Stalo sa tak na začiatku minulého storočia, keď ropný magnát hľadal ako efektívnejšie naložiť s odpadom, ktorý vznikal pri spracovaní tejto suroviny. Nepochybne mal šikovných chemikov a ropné deriváty sa tak začali využívať medzi iným aj v liečivách. Keď sa nad tým zamyslíte, tak úžasný biznis model. No dialo sa aj niečo iné. Dovtedy tradičné formy liečenia sa začali označovať za zastaralé a za šarlatánstvo. 

Dnes už nie je tajomstvo, že spolu s tým sa začal meniť aj celý vzdelávací systém budúcich lekárov. Ten sa viac a viac začal sústreďovať na symptómy, na ktoré sa vyvíjali nové a nové “lieky”.  Samotná príčina ochorení postupne ustupovala viac do úzadia. To čo sa teda udialo, bola zmena uhlu pohľadu na ľudské zdravie a tým aj na život sám. Bol to viac obchodný model. (Niečo podobné sa posledné roky deje aj s potravinami, globálny potravinársky priemysel prekvitá, pričom malí lokálni farmári a pestovatelia zanikajú).

Možno sa vám zdá že preháňam, no na koľko ochorení sami lekári priznávajú že príčina je neznáma? Je to až desivé. A pritom sa možno treba opäť raz pozrieť komplexne. 

Čo je vlastne zdravie?

V roku 1948 Svetová zdravotnícka organizácia stanovila definíciu zdravia ako: stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, a nielen ako neprítomnosť choroby. Môžeme teda povedať, že ten pohľad definície bol komplexný, holistický. 

Prečo teda oddeľujeme zdravie od samotného života? Naše zdravie je tak dobré, ako dobrý je náš spôsob každodenného života (životný štýl ak chcete). Ale čo to vlastne znamená? Pod pojem životný štýl sa dá vsunúť všeličo. Ako to teda uchopiť správne, aby pracoval pre nás a nie proti nám? 

Malá odbočka – z môjho života a jeden experiment

Vo svojich štrnástich rokoch som prekonala zápal mozgu a mozgových blán aj s boreliózou. Lekár vtedy povedal: následky sa môžu prejaviť hneď, o rok, o niekoľko, ale nemusia sa prejaviť vôbec. Následky sa prejavili a vo výsledku pre mňa to znamenalo, že som začala byť veľmi vnímavá voči svojmu telu. A tak sa stalo, že keď som sa začala cítiť akosi nedobre, zašla som za lekárom. Nikdy nič nenašiel, no vždy približne do týždňa či dvoch som naozaj ochorela. Bola som zmätená a tú pointu som pochopila až o niekoľko rokov neskôr. 

Tie prvé signály diskomfortu môžeme ľahko prehliadnuť a nielen to. Lekár vám s nimi s najväčšou pravdepodobnosťou nepomôže. Spolieha sa totiž na naučené vyšetrovacie metódy, rukolapné dôkazy a nálezy. Tie prvé signály, sa ale nemusia ešte prejaviť tak, aby ich súčasná medicína vedela detekovať. 

Viete, keď mi pred rokmi lekárka po genetických testoch hovorila to šialene vysoké percento pravdepodobnosti, že sa u mňa ochorenie prejaví, myslela som si, že sa hádam pomýlila, že to nemôže byť pravda. Ako prevencia sa v týchto prípadoch odporúča odstrániť vaječníky a aj prsné žľazy. Šialené. Môj zdravý sedliacky rozum to doteraz má problém poňať, že takýto agresívny zákrok sa môže považovať za prevenciu. Ako som ale zistila, tak rakovinu vaječníkov sa len málokedy podarí odhaliť v počiatočných štádiách. Napriek pokroku, sa skrátka blbo odhaľuje.

Nie je to tak dávno čo som narazila na, taký skôr, experiment ako výskum, no veľmi zaujímavý. Meralo sa elektromagnetické pole v oblasti podbrušia žien chorých na rakovinu maternice. K tomu bola samozrejme kontrolná skupina zdravých žien. Lenže stalo sa, že niektoré zdravé ženy vykazovali hodnoty ako tie choré. A tak tieto ženy sledovali. Všetky do pol až trištvrte roka ochoreli. Z toho vyplýva, že prv ako sa ochorenie plne prejaví, sú už prítomné jemné zmeny, ktoré môžeme vnímať ako len pocit nepohody, alebo skrátka že čosi je inak. No a toto je ten najväčší oriešok a kľúč ako si uchovať zdravie.

Životný štýl ako spôsob každodenného života

Aká je jeho definícia? Aj tu sa môžeme stretnúť s niekoľkými verziami. V zásade však môžeme povedať že je to ucelený koncept ako pristupujeme k životu samému cez dlhodobé návyky, v rytme každodenného života. V téme zdravia či zdravého životného štýlu sa najčastejšie stretneme s dielčími témami  ako strava, pohyb, spánok, zvládanie stresu, … No je toho oveľa viac.

Tak napr. v strave dnes už vieme, že keď budeme jesť mrkvičku, tak bude rovnako dôležité aj to, ako bola pestovaná, skladovaná, či ju budeme jesť v chvate, šup šup, lebo teraz mám pár minút na obed. Nezanedbateľné nie je ani to, či sa jedeniu budeme plne venovať, alebo naša pozornosť bude utekať niekde inde. Toto už ale poznali naše staré mamy, to len my sme v ilúzii pokroku na to zabudli.

Čo sa pohybu týka, všimnite si, že vždy v pravidelných intervaloch prichádza niečo nové a ešte lepšie. Myslíte si ale, že kalanetika, aerobik či zumba už nie sú účinné? Nie. Môže za to nielen šikovný marketing, ale trošku aj náš mozog. Keď je niečo nové, cítime nadšenie, ktoré za nejaký čas pominie, už nás to tak neberie, dokonca priam nudí, skrátka okuká sa. Chceme zase niečo nové, chceme znovu cítiť eufóriu, čo prinášajú nové veci. A tak vždy v pravidelných intervaloch prichádza nová a nová vlna niečoho čo je zaručene to najlepšie pre naše telo. Pritom možno stačí malá obmena a nemusíme meniť celý systém. 

Napokon, “Modré zóny” nám ukazujú iný obraz. Ľudia sa hýbu celý deň, nie nárazovo veľký výkon. Tu čosi porobia, tam čosi, nikam sa neponáhľajú, chodia peši a veľa času trávia vonku na vzduchu a slnku. 

Rovnako dnes už nie je neznáme, hoci máme tendenciu na to zabúdať, že dýchame pokožkou celého tela a nielen pľúcami. Kľúčová otázka teda znie: do čoho halíme svoje telo? Ropné produkty totiž nájdeme nielen v látkach z ktorých je naše oblečenie, ale aj v kozmetike. Ten voňavý obláčik môže byť v skutočnosti toxický. Aj keď v mikrodávkach, no pri pravidelnom používaní sa tieto látky môžu pekne v našom tele kumulovať. V dobrej viere si poľahky teda môžeme aj škodiť.

Existuje množstvo dychových techník, až ma to chvíľami zaráža. Za mňa je ale dôležité obnoviť svoj prirodzený rytmus dychu. Ten som priblížila v článku Dych života – kapitola Padajúci kamienok. Bez dychu dlho nevydržíme, preto toto vnímam ako zvlášť dôležité. 

A čo oddych? Ste v móde: ešte toto urobím, ešte tamto dokončím? No ani stromy len nekvitnú a nerodia. Tejto témy sa ale významne dotkneme v šiestej vzácnosti, tak vás poprosím ešte o trpezlivosť.

Mohla by som pokračovať v ďalších “dielčích” témach, ktoré tvoria celý ten obraz nášho života. Ak ste pozorne čítali tieto malé pripomienky, tak vám určite neuniklo, že sú to v skutočnosti celkom obsiahle témy, no dôležitejšie je, že jedna druhú ovplyvňujú, nič nie je osamotené. 

Návrat k zdraviu

Čo v prípade, že sa nám nepodarilo včas si upratať svoj život a ochoreli sme? Ten návrat k zdraviu nemusí byť vôbec jednoduchý a chvíľu to môže trvať.

Odpusť si, že si prv nevedel, čo ťa mohol naučiť len čas – Keanu Reeves

Dnes často narážam na to ako sme si zodpovední za svoje zdravie, za svoje životy. Znie to tak trošku až ako obvinenie, keď sa niečo pokazí, že si za to môžeme sami. Zamysleli ste sa ale nad tým, ako veľmi sme pod vplyvom celej mašinérie marketingu, pod diktátom zisku? Dnes vieme, že niektoré “štúdie”či “výskumy” sa urobili účelovo, takže ako sa chceme vysomáriť vo všetkých tých informáciách? 

To je prvé čím by som začala. Neobviňovať sa. A to zvlášť ak váš zámer a snaha bola žiť a zostať zdravými. 

Lekári a celá súčasná medicína, aj keď sa to niekedy nezdá, má svoje limity a hranice. Počiatočné štádia ochorenia, keď len máme pocit, že niečo nie je v poriadku, to je bod, s ktorým vám nemusia lekári pomôcť. Možno nemajú čas vás vypočuť, možno ani nevedia na čo by sa vás spýtali a vyšetrenia nič neodhaľujú. Je to zároveň ale kľúčový bod. Nielen vedieť načúvať svojmu telu a duši, ale aj čo s tým. Myslím, že to je to, čo sa potrebujeme naučiť.

Sme živé bytosti, potrebujeme živý prístup, čo najmenej toho umelého. Ak ste sa niekedy už stretli s esenciálnymi olejmi tak viete, že sú prírodné a tie syntetické. Nikdy v laboratóriu nenamiešame ten koktejl čo mamička príroda dokáže. Synergia všetkých tých jednotlivých látok je nenapodobiteľná. Preto verím, že potrebujeme čo najviacej vecí v našom živote riešiť prirodzene. Viem, široký pojem, no pohľad do prírody a zdravý sedliacky rozum, občas napovie viac ako traktáty v múdrych knihách či práve ten najaktuálnejší trend.

Hľadajte príčinu – to je za mňa druhý zásadný bod. Niekedy vám čo-to povedia lekári. No nie vždy. U mňa tým medicínskym dôvodom je pozitívna mutácia BRCA génu. Je to ale všetko? Som si istá že nie. Napriek tomu, že verím, že nemusíme byť obeťou našich génov, že je možné žiť tak, aby sme zostali zdraví, nechcem moc mudrovať, lebo mne samej sa to nepodarilo. No celá táto cesta ma niečo naučila. Na nej mi je medziiným veľmi nápomocný koncept Hygge, pretože dlhé roky som žila spôsobom, ktorý by som mohla nazvať skôr jeho opakom (a nie, nejde o to zapáliť si sviečku – to som robila čo si pamätám). 

To čo tým chcem povedať je, že pre niekoho bude na tejto ceste to najlepšie vytvoriť si plnohodnotný čas na jedenie. Ďalší sa pre zachovanie svojho fyzického a duševného zdravia bude musieť naučiť povedať občas aj “nie” a nie sa neustále podriaďovať všetkým naokolo. Možno práve teraz potrebujete len skrátka viac času tráviť na voľnejších prechádzkach v prírode, namiesto tvrdého tréningu v telocvični. Možno zistíte tak ako ja pred rokmi, že stačí doplniť nejaký vitamín. Alebo to najlepšie čo môžete urobiť je odsťahovať sa, pretože vás likviduje okolitý hluk, o ktorom ste si mysleli, že vám neprekáža, zvykli ste si naň, no váš nervový systém to vníma úplne inak. Možno je to potreba zmeny vo vašom živote, ktorá sa hlási o slovo cez nepríjemný pocit. 

Ja sa učím (áno stále sa to učím), nebyť tak moc v napätí, vedieť vypnúť, uvoľniť sa. Čo si pamätám, mala som s tým vždy problém. Skôr byť neustále v strehu a vždy pripravená. Tí skôr narodení si iste spomenú na výzvu a jej odpoveď čo nám bola za bývalého režimu vtĺkaná do hláv: Buď pripravený – Vždy pripravený (mladšie ročníky zrejme nepochopia, ale to je v poriadku).

Preto hľadajte čo za vašimi ťažkosťami stojí. Povedala by som, že je dobré pozrieť sa a zhodnotiť si tak obdobie pól až trištvrte roka spätne od zaregistrovania potiaží, či len toho pocitu, že niečo nie je v poriadku.

Tretí bod bude znieť jednoducho, no nemusí takým byť – spomaľte. Ja viem, to že žijeme v rýchlej dobe, už znie ako otrepaná fráza.

Priznávam, milujem príbeh Lucy Maud Montgomery a jej sirotu Annu zo Zeleného domu. Len si vybavte ako Marilla kráča s Annou zvečera domov. Kráčajú pokojne, nikam sa nenáhlia. Dýcha z toho pokoj, má to hĺbku. Dlho mi trvalo, kým som v tom pochopila niečo veľmi podstatné. Dnes sme zaplavení informáciami z každej strany. To vtedy nebolo. Informácie sa nešírili rýchlosťou blesku a ľudia k nim nemali okamžitý prístup. Ich plynutie bolo v oveľa, oveľa pomalšom rytme. Myslíte, že to prehltenie, ktoré dnes zažívame sa nás nijako nedotýka? 

Je toho veľa. Naozaj ak chceme byť úprimní, tak to spektrum aspektov, čo vplývajú na naše zdravie, na kvalitu nášho života je oveľa viac. Ani neviem či je možné to všetko vypísať. Niekedy len obyčajné slová, jednoduchá veta, zmenia pohľad na náš život a tým sa mení všetko. Tieto tri body ale môžu byť dobrým začiatkom.

Uzdravovanie alebo uzdravenie 

Telo každého z nás nesie príbeh nášho života. A niekedy je to smutný príbeh. 

Návrat k uzdraveniu nemusí byť celkom úspešný. Moderná liečba nesie aj svoje úskalia, často v podobe nežiadúcich účinkov. Medzi nami sú ale aj tí, ktorí naozaj trpia, bolesťami či inými dlhotrvajúcimi, život obmedzujúcimi ťažkosťami a je veľmi ťažké im pomôcť. Na začiatku som povedala, že kým žijeme, máme nádej. Sú i takí, ktorí už viac nechcú žiť, pretože nevidia svetielko na konci tohto dlhého tunela. 

V rámci dokumentárneho filmu “Mámy na vzestupu” od skvelého režiséra Scotta Cervina, v rozhovore jedna žena uviedla, že po diagnóze jej dieťaťa Duchenovou svalovou distrofiou, si začala vyhľadávať ako ukončiť svoj život tak, aby to vyzeralo ako nehoda. 

Hovorila si: “Nemôžem. Nedá sa to zvládnuť. Je to moc ťažké. Je to moc náročné. Ako sa môžem dívať, ako môj syn umiera? Proste nemôžem.” 

V tomto rozhovore, tiež uviedla, že bolo obrovským požehnaním, že prvé výsledky vyhľadávania jej ponúkli odpoveď, akú nečakala. V tej odpovedi stálo: “Nechceš umrieť, len chceš aby to utrpenie skončilo.”

Prešla som si náročnými okamihmi, no napriek všetkému som nikdy nestratila nádej. Áno, okamihy zúfalstva boli a práve vtedy som mala tendenciu veriť všetkému možnému, čo by mi mohlo pomôcť. Viem, aký výnosný a veľký je biznis s bolesťou (tou fyzickou i tou duševnou). Áno, chceme aby sa naše ťažkosti už skončili. No prosím buďte k sebe láskaví a dajte si pozor na šarlatánov. Je ich dosť a vašu bolesť zneužijú bez mihnutia oka.

Verím, že dnes tá najlepšia cesta k zdraviu znamená návrat k prírode, žiť v súlade s jej rytmami, no tiež, že tie staré postupy ako napr. aj fytoterapia rokmi overené môžu ísť ruka v ruke s tými modernými, vzájomne sa tak dopĺňať. 

Na záver vám prezradím, že ja verím na zázračné uzdravenia. Tie Božie, tie v mene Ježiš, tie, ktoré boli už vykúpené. Verím, že k uzdraveniu môže dôjsť v okamihu. Sama som bola svedkom spontánneho uzdravenia, hoci ja sama som tento rozmer uzdravenia na sebe nezažila. Možno moja viera nebola dostatočná, možno je len pre mňa ťažké prijať dar uzdravenia, ktorý tu je pre každého jedného z nás. 

Ak ste dočítali až sem, tak úprimne si to vážim. Ďakujem, že ste si dopriali tento čas zamyslenia a že ste ho strávili so mnou a mojim pohľadom na naše zdravie a vlastne život sám. 

Majte nádherný a požehnaný deň v zdraví

Zu 🫶🏻