Prečo kritika motivuje k vyšším výkonom len niekoho?

21.9. 2018Zuzana Zrneková2931x

Začnem prostou otázkou: Ako na tom ste s kritikou? Ubíja vás, alebo vás skôr vybičuje k ďalším výkonom?

Pozrime sa na taký celkom bežný scenár:

Pracujete o sto šesť, tešíte sa, že si z toho nekonečného zoznamu úloh môžete konečne jednu odškrtnúť. Celú svoju dušu vkladáte do toho čo robíte, pomaly už ani spať neviete ako usilovne premýšľate nad najlepším možným riešením daného projektu a zrazu hop. Váš šéf zmietne zo stola vašu prácu a na dôvažok pridá pár nie lichotivých slov.

Musím sa priznať, ja sama som našťastie mala vždy skvelých šéfov. Vždy som hovorila, že pracujem s tými najlepšími a vždy som bola vďačná, že mi moje zamestnania ponúkali vždy aj pre mňa veľmi dôležitý aspekt a to učiť sa novým veciam.

Tým mojim najväčším kritikom však bola moja mama. Nech už som čokoľvek urobila, vždy z jej pohľadu to šlo urobiť aj lepšie. Scenár bol vždy rovnaký: pochvala a za ňou nasledovalo slovíčko „ale“ …. .

Myslím, že si to ani neuvedomovala. Keď sme ju na to už ako dospelé upozornili, bola prekvapená a vôbec nechápala. Popravde, pre mňa samú to bolo prekvapenie.

Vôbec som totiž nevnímala jej zámer s ktorým tak robila. Tým zámerom bolo, aby sme sa veci naučili robiť čo najlepšie a v skutočnosti ochrániť nás pred prípadnou kritikou zvonka. Jej snahou, ako napokon veľmi často rodičia majú, bolo, aby sme to my deti, mali potom o čosi ľahšie.

Pohľad späť

Skúste sa na chvíľu zamyslieť, pospomínať, nakoľko ste vo svojom detstve počúvali kritické slová. Ide o tie momenty, kedy ste vydali zo seba nejaký výkon, zrejme ste sa i tešili, i keď to možno nebolo celkom dokonalé, no namiesto uznania, prišla kritika.

A skúste si spomenúť, ako ste sa v tej chvíli cítili.

Zrejme to nebolo nič moc ružové. Slovo, ktoré vystihuje najčastejšie ten pocit, ktorý sa vkráda je sklamanie. A pre väčšinu to je až o pocite bolesti.

U malých detí môžeme vypozorovať jednu nádhernú vlastnosť, ktorú majú. Je ňou úprimná zvedavosť a snaha učiť sa novému. Prosto objavujú svet v ktorom sa ocitli.

Prichádzajú aj prvé pokusy kedy dieťa celkom prirodzene začína niečo tvoriť. Môže to byť hoci len obyčajná veža z kociek. Pre to malé dieťa, kedy sa jemná motorika stále ešte formuje je to veru nie ľahká úloha.

Dieťa rastie a prichádzajú ďalšie a ďalšie pokusy, úlohy, viac alebo menej náročné a viac alebo menej tiež úspešné.

Napokon, toto je cesta objavovania našich talentov a tak nám niečo ide lepšie a niečo horšie. Spolu s tým prichádza pochvala i prvé kritické slová. Ich zameranie a intenzita potom ďalej prispievajú do nášho vienka a formujú nás ako spoločenské bytosti.

dieťa objavuje okolitý svet (zdroj: pixabay)

V zásade pre tento článok sú pre nás dôležité dva postoje, ktoré si osvojíme:

nie som dosť dobrá, musím sa viac snažiť
nech urobím, čo urobím, nikdy to nie je dosť, tak načo sa snažiť

Sú vám povedomé?

Nuž áno, obe sú v skutočnosti veľmi silné presvedčenia, ktoré ovplyvňujú celý náš život. Prv než sa im budeme venovať bližšie, tak sa ešte pristavme v krátkosti pri samotnej kritike.

Defínícia hovorí o tom, že podstatou kritiky je:

odhalenie či poukázanie na nedostatky a omyly;
rozlíšenie správneho a nesprávného / pravdivého či nepravdivého / hodnotného či nie hodnotného;
posúdenie primeranosti vo vzťahu k stanovenej norme či určenému kritétiu;
môže sa týkať akýchkoľvek oblastí života, či už ako umelecká kritika, spoločenská, vedecká, …

Z tohto teda vyplýva, že kritika by nám v skutočnosti mala v živote pomáhať. Prečo nás teda dokáže tak zraniť?

Kritika ako motivátor?

Áno, kritika skutočne môže motivovať a podnecovať k ešte lepším výkonom. Sú to momenty kedy si uvedomíme, že máme v niečom určité rezervy. Toto je teda zároveň bod, ktorý sa v danej oblasti môže stať našim bodom obratu. Úprimne sme uznali, že daný stav nie je zrejme celkom ideálny a tak prichádza čas na zmenu, čas na rozvoj.

Kritika, ktorá takémuto výsledku značne napomáha je konštruktívna.

V tomto prípade to vyzerá tak, že kritik a kritizovaný sú na jednej lodi. Zdelenie je jasné a vecné. Týka sa danej veci a neodbieha od témy. Cieľom je dosiahnúť vo výsledku určitý želaný stav. Konštruktívna kritika je teda skôr pomocníkom, k tomu aby sme o čosi ľahšie smerovali k vytúženému stavu.

Nesnaží sa druhého ponížiť. Naopak napomáha zdravej sebareflexii, ujasneniu si toho kde máme rezervy, či ukázať iný uhol pohľadu. Môže nám tiež napomôcť v ujasnení si i toho, či daná činnosť nie je tak trošku mimo sféry našich talentov.

Kameň úrazu

nastáva, ak na strane jednej stojí kritik a na strane druhej kritizovaný, pričom je dalo by sa povedať medzi nimi obrovská priepasť. Slová nabité zväčša silným emocionálnym nábojom (či už zjavným, alebo viac v štýle tichého agresora) dopadajú na hlavu kritizovaného a prenikajú až do samotného jeho srdca. Slová celé telo až mrazia.

Je to kritika, ktorá sa však viac podobá na výčitky, v ktorých je zhrnuté mnohokrát už aj zabuduté zaváhanie, chybička, ktorej sme sa niekedy dopustili až snaha druhého ponížiť. Má ďaleko od vecného posúdenia, odhalenia či rozlíšenia nedostatkov či omylov.

Ak by ste takému „kritikovi“ položili pár konkrétnych otázok, ako: čo konkrétne je nesprávne, nebude vám vedieť ani odpovedať. Bude sa pohybovať viac vo všeobecnej rovine, a zároveň používať absolútne slová ako vždy, nikdy, stále, …

Pokiaľ sme zasypávaní kritickými slovami často a od útleho veku, je to priama cesta k podkopaniu nášho sebavedomia. Len ťažko sa budeme púšťať do nových či o trošku viac odvážnejších projektov, no a v konečnom dôsledku tak ochudobníme svet o náš potenciál.

Namiesto výčitiek

Tá najjednoduchšia vec, ktorú môžete spraviť ak stále na vašu hlavu padajú kritické slová je, že si zodpoviete zopár jednoduchých otázok. Prv ako sa začnete zamotávať vo svojej mysli obhajobou, zastavte sa a uvedomte si čo kritika je a aké úlohy má splniť. Kritiku, ktorá padá na vašu hlavu preverte podľa jej samotnej definície.

Za predpokladu, že ani náhodou nejde o konštruktívnu kritiku, hoďte ju okamžite za hlavu.

Ja viem, že toto sa ľahšie napíše ako urobí. No vždy máme možnosť voľby, či aj takúto „kritiku“ príjmeme alebo nie. Nenarodili ste sa preto, aby sa po vás niekto „vozil“, život je na to príliš krátky, a čas vzácny. Danú činnosť ste urobili najlepšie ako ste v danom čase vedeli.

Môžete si samozrejme položiť tiež otázku, aká jedna vec, ktorú by som na danej veci/výsledku zmenila, by ju urobila lepšou? To je niečo, čo vám môže pomôcť pridávať do vašich projektov tzv. pridanú hodnotu. Len jedna vec. A pamätajte:

„Nebojte sa dokonalosti – nikdy ju nedosiahnete”, S. Dali

Dokonalosť a jej úskalia

Áno, dlhodobá krikita, zvlášť tá od detstva veľmi často vedie k našej vlastnej sebakritičnosti. Neustále sa presviedčam, že sami sebe sme v skutočnosti tým najväčším kritikom. Pozorujte teda, či nemáte vy sami tendenciu očierňovať seba a výsledky svojej práce.

Ak sa neustále snažíte všetko len vylepšovať a nikdy s ničím nie ste sami dosť spokojní, je dosť možné, že ste za svoje prijali presvedčenie: nie som dosť dobrá, musím sa viac snažiť.

Je to presvedčenie, ktoré nás stále ženie vpred, avšak bez šance uvidieť a úctivo uznať vynaloženú energiu a čas, ktorú sme danej veci venovali. Ak máme tendenciu vidieť len nedostatky, budeme sami seba podkopávať. Nuž a potom nech nás neprekvapí, keď aj naše okolie je voči nám kritické. Naproti tomu si všímajte, nakoľko vy sami ste kritickí voči ostatným.

Priznávam, ja som to dlho nevnímala. Mala som nielen na seba, ale aj svojich spoluprácovníkov hodne vysoké nároky a bola som priam nekompromisná. Zmena sa začala diať, keď som sa dozvedela, ako sa naši brigádnici navzájom medzi sebou varujú. Pred kým? Nuž predo mnou. Považovali ma pekne povedané za hotovú harpiu. Bola som tým prekvapená a zaskočená. Veď jediné čo som chcela bolo, aby bola práca odvedená skvele.

Poďme sa teda ešte pozrieť na pár otázok:

preverte svoj motív k danej činnosti, čo vás v nej poháňa;
komu sa v skutočnosti snažíte dokázať, že ste fakt dobrý?
neženiete sa náhodou za chymérou menom dokonalosť?

Druhá strana mince

Naproti presvedčeniu „nie som dosť dobrá, musím sa viac snažiť“ je jeho dá sa povedať opak: „nech urobím, čo urobím, nikdy to nie je dosť, tak načo sa snažiť„.

Sú to dva protipóly – tak ako jeden nás núti a ženie bez ustania stále vpred, postoj z druhého pólu vedie napokon až k nečinnosti, príp. činnosti v zmysle, aby sa nepovedalo, tak niečo urobím. Ak by sme išli ešte ďalej tak vládu plne prevezme letargia, nezáujem a nuda.

zvládnuť výzvy je občas fuška (zdroj: pixabay)

Kde je teda hranica

Čo majú oba tieto životné postoje/presvedčenia spoločné? Nuž oba nás z dlhdobého hľadiska v skutočnosti vyčerpávajú, oberajú o množstvo životodárnej energie.

Ako ľudia sme tvorivé bytosti. Túžime tvoriť, niečo za sebou zanechať. Je to celkom prirodzená ľudská túžba. Ak sa však neustále len ženieme za niečím ešte lepším, ešte dokonalejším, pretože nič nie je dosť dobré, pocit nespokojnosti s tým spojený nás nebude napĺňať. Rovnako ani to, keď nebudeme prijímať výzvy

Nie, nehovorím, že sa nemáme snažiť o čo najlepší možný výsledok. To je celkom prirodzená snaha. Keď sa nám niečo podarí, čo sa nám vo výsledku páči, s čím sme spokojní, napĺňa nás to príjemným pocitom. Zároveň s tým, keď vieme koľko úsilia nás to stálo, čo všetko sme pre to urobili, vzrastá i úcta k sebe samému.

Veľmi rada pracujem so SMART-om. O čo tu ide si povieme len v krátkosti. Nech už sa púšťate do čohokoľvek, toto môže byť pre vás dobrá pomôcka v stanovovaní si a napĺňaní svojich cieľov:

S – specificity – špecifickosť cieľu – t.j. čo chcem dosiahnúť
M – measurement – merateľnosť cieľa – teda konkrétne kritéria
A – achievement- dosiahnuteľnosť cieľa – spochybnenie limitov, ale aj ako dosiahnem svoj cieľ, určenie prvých krokov
R – relevance – relevantnosť cieľa: nakoľko je pre mňa dosiahnutie tohto konkrétneho cieľa dôležité
T – time frame – časový rámec dosiahnutia cieľa

Zameriame sa však na písmenko „A“ v tejto skratke SMART – „A“ v sebe skrýva tieto tri aspekty:

A – acceptability – akceptovateľnosť úspechu
I – ideal – ideál tvojho cieľa
M – middle – stred medzi akceptovateľným minimom dosiahnutého cieľa a ideálu

Toto je pomôcka, keď budete mať jasno medzi týmito dvomi hranicami, teda čo je úplný ideál a čo je ešte v hranici akceptovateľnosti, pozrite sa čo leží na stredovej línii týchto dvoch protipólov.

Pokojne začnite dosahovaním tohto stredu a pridajte k nej jednu vec, ktorou by ste daný stav mohli zlepšiť, pre priblíženie sa k ideálu.

Tak na seba nebudete vytvárať enormný tlak, ktorí vás vyčerpáva. Zároveň je to stále motivujúca výzva, teda odpadá obava, že cieľ – ideál je len ťažko dosiahnuteľný, či nedosiahnuteľný.

Záverom:

Cieľom tohto článku je v prvom rade, vedieť si zhodnotiť ako na tom som. Ako ma kritika stimuluje, vyčepráva, akú pridanú hodnotu vkladá do môjho života. O to viac, ak na vašu hlavu nepadá kritika od nikoho iného, ako od vás samých.

Ak si v tejto chvíli vy sami sebe niečo vyčítate, pretože to mohlo byť lepšie, a zvlášť ak je to už staršieho dáta, dovoľte si odpustiť si prípadnú nedokonalosť. Úprimne zhodnoťte celú situáciu či projekt.

A potom si dovoľte odpustiť si. Ak je to pre vás naozaj ťažké, a v hĺbke svojho srdca necítite, že by ste boli pripravení si odpustiť, zžite sa najskôr s týmito slovami: „smiem si odpustiť„.

Majte nádherne žiarivé dni

Zuzana

Zuzana Zrneková

Moja životná kríza sa stala mojím darom. Tento dar ma viedol späť k sebe samej, k čistej esencií môjho JA. Po “hurikáne” menom rakovina sa stalo mojou hlavnou úlohou vybudovať nový život na troskách, ktoré mi zo života zostali. Som žena, ktorá stála na prahu smrti, milujem fotenie a makrá zvlášť a mojou vášňou je tanec Viac o mojej ceste sa môžete dozvedieť tu Můj příběh si přečtěte zde >>

Podobné články