Opäť raz sa budíte so slzami na krajíčku …

11.12. 2018Zuzana Zrneková2796x

… budík sa opäť hlási o slovo, a v hlave sa vám s prvými myšlienkami rozbieha celý kolotoč vašich dnešných povinností a úloh. Priam vás rozbolí brucho, oči zalievajú slzy …

Žalúdok sa bolestivo sťahuje a je vám nevoľno už len pri pomyslení na celý ten šialený kolotoč všetkých tých povinností a úloh čo na vás dnes čakajú.

Čoraz častejšie si kladiete otázku: aký má toto všetko vôbec zmysel?

S každou ďalšou minútkou vás však neúprosne dobieha rutina bežného dňa. Vstanete a všetky tie bežné ranné úkony už robíte tak akosi automaticky, zo zvyku. V práci potom už „bežíte“ naplno, jedna úloha za druhou a ich zoznam nemá konca kraja.

Už si ani nepamätáte, čo vám robilo radosť. Na svoje sny nechcete ani pomyslieť, zdajú sa nedostiahnuteľné pod tou ťarchou každodenných úloh.

No tie chvíle ticha, keď sa neúprosne vo vás čosi ozýva, že takto už ďalej nechcete žiť. Nahlodávajú všetky tie logické argumenty, že z niečoho treba aj žiť, že je normálne chodiť do práce a prehlušujú i vaše vlastné chlácholenie, že veď toto šialené tempo je len dočasné.

možno máte pocit, že len padáte a život vám uniká (zdroj: pixabay)

Ciele, vízia a jeden paradox

Zrejme ste si už niekedy v živote dali niečo také ako záväzok, cieľ, ku ktorému ste sa túžili dopracovať. Tak schválne, novoročné predsavzatia – ako dlho vám vydržia?

Ja si rada rozdelím svoje ciele čiastkovo a teda napr. aj úspech metódy opisovaný v ebooku Tvoje sladké JA, je práve v tom, že cieľom je zvládnuť len ten aktuálny deň.

Prečo o tom ale píšem? Tak ako je možné tento princíp využiť vo svoj prospech je možné padnúť vďaka nemu aj do pasce. Ak totiž daný stav považujeme len za niečo dočasné, tak nám poľahky môže uniknúť, že vyčerpávajúcim spôsobom žijeme už pomaly rok, či dva.

Ak niečo vnímame ako dočasné, tak aj keď to nie je celkom príjemné, prosto zatneme zuby a ide sa ďalej. Prehovárame sami seba, že to nie je také zlé a chvíľu vydržať sa to dá. Je vám to povedomé?

Zvládnuť jeden deň sa dá, nech je akokoľvek náročný. No prichádza moment, kedy je potrebné obzrieť sa.

Pozrime sa teda na to z oboch strán:

keď si napr. osvojujete nejaký nový návyk či dosahujete svoj cieľ – pomôžu vám na tejto ceste denné zápisky a vôbec nemusia byť zdĺhavé a ani komplikované. Mnohokrát postačí si určiť značky a tie si poznačiť do diára. Vy budete vedieť čo znamená napr. ten usmiaty smajlík v spodnej časti vášho diára v daný deň. Rovnako ako aj smutný. Na konci mesiaca si potom pozriete ako vám to šlo a môžete upraviť svoje tempo či iné aspekty na ceste za vytúženým cieľom k naplneniu svojej vízie;
tá druhá strana mince je, keď „bežíme“ životom a sústredíme sa len na ten jeden deň avšak, bez vízie. Je v tom obrovský rozdiel.

Skúsim vám to priblížiť na jednej mojej klientke, ktorá mala už závažné poruchy zdravia a ja som sa jej spýtala: Ako dlho už tento stav trvá? Ten prvý moment bola táto otázka pre ňu prekvapením, zaskočila ju až stratila reč. Ani na ňu nevedela odpovedať. Potrebovala na to pár dní, aby úprimne skonštatovala, že je to veru už takmer 10 rokov. Tak moc bola ponorená v tom aktuálnom dianí, v tom aktuálnom – prežiť, nejako to zvládnuť, že jej úplne uniklo, že prešiel už nie jeden či dva roky, ale takmer 10.

Pohľad späť

A tak ako prvé sa prosím obzrite s tichou úprimnosťou. Sledujte a zapisujte si – tak ako vám to príde spontánne na rozum:

čo cítite práve teraz;
vnímajte aký je váš prevládajúci pocit zo svojho života – v období posledného mesiaca / pol roka / roka / piatich rokov / desiatich rokov
a čo radosť, koľko radosti vo svojom živote máte?
sú nejaké vízie / sny, ktoré sa vám pravidelne opakujú, hlásia o slovo? A čo skutočne cítite keď sa vám (možno i celkom nenápadne) pripomenie vaša veľká vízia, niečo po čom ste vždy túžili?
koľko reálne času trávite všetkými povinnosťami a úlohami?

Pre tento účel obzretia sa môžete využiť aj články Kniha tvojho života a Kniha tvojho života II – keď prevládajú traumy. Viem, že sa vám to môže zdať zdĺhavé, no výsledok rozhodne za to stojí.

Obzrieť sa za seba s tichou úprimnosťou to znamená dostať sa dopredu o celé roky.

Prvý krok teda máme za sebou. Jeho cieľom je úprimné ohliadnutie sa a zhodnotenie ako na tom som. Predstavte si že ste sa stratili na ceste. Či už by ste si zobrali tak ako kedysi do rúk mapu, alebo mali pred sebou GPS, potrebujete ako prvé vedieť kde to vlastne ste.

úprimný pohľad späť nám pomáha (zdroj: pixabay)

Obzreli ste sa, no nepáči sa vám čo vidíte

Áno, aj takáto situácia môže nastať a vôbec to nevyvoláva príjemné pocity. Niekde v hĺbke citíte, že s vašim životom nie je niečo tak celkom v poriadku. Pri pohľade späť ste si uvedomili, že tento stav, ktorý ste považovali za niečo dočasné, trvá akosi pridlho. Zmocňuje sa vás priam ničotný pocit. Pocit premárneného času. A nikdy ho už nevrátite späť.

Poznám ten pocit.

Ničivý, zdrvujúci, prinášajúci bruchabôľ i závraty. A k slovu sa rád potom prihlási i pocit zlyhania. V tomto momente však dajte pozor na jedno. Nepodľahnite prosím výčitkám. Nie vždy je to jednoduché, pretože sa môžu vkrádať tíško a nenápadne.

Odpustenie

Urobiť ten krok, obzrieť sa úprimne za svojim životom, to samé o sebe chcelo odvahu.

A práve preto akékoľvek výčitky hoďte okamžite do koša – bez kompromisov.

Ak sa vám to zdá nemožné a stále nejako vytŕčajú všakovaké výčitky či pocit zlyhania svoje rožky, uvedomte si jedno:

Jedného dňa vaša duša zatúžila z nejakého dôvodu pobudnúť v tomto pozemskom bytí a tak ste sa zrodili do tohto sveta. Tá čistá esencia vás samých sa pomaly stretáva v realite pozemských dní s novými a nepoznanými okolnosťami. Rastiete, vyvíjate sa. Vaši rodičia a celé vaše okolie tak, ako najlepšie vedia vás týmto životom prevádzajú. Učia vás to, čo považujú za najlepšie, to čo sa im samým najviacej osvedčilo.

Postupne prijímate „pravdy“ tohto sveta. Vnímate, čo je považované práve tou vašou spoločnosťou za správne a čo nie. Prijímate tiež určité spoločenské normy. Ste pohltení týmto prirodzeným procesom učenia sa ako prežiť / žiť na tejto zemi. No spolu s tým, poľahky môžete zabúdať na to svoje čisté JA, ktorým ste sa pre tento svet zrodili.

Áno, mohli ste zísť z cesty, v dobrej viere, že konáte správne. A práve preto tu nemajú miesto žiadne výčitky. Ten moment uvedomenia si, je prosto hodnotnejší, dôležitejší. Úctivo sa poďakujte životu, že vás priviedol do tohto bodu uvedomenia. Je oveľa dôležitejší ako sa na prvý pohľad zdá.

Druhým krokom je teda odpustiť si, že sme (možno) zlyhali. Už v minulom článku som to načrtla. Ak je pre vás naozaj ťažké odpustiť si, prijmite za svoje toto tvrdenie: smiem si odpustiť ...

A tak cez tento krátky príbeh duše sa dostávame k tretiemu kroku.

Ak ste pozorne čítali ten príbeh duše, tak vám to neuniklo: … vaša duša zatúžila z nejakého dôvodu pobudnúť v tomto pozemskom bytí …

Čo chce Tvoja duša

V tom „tichu“, ktoré tak neradi zažívate je to práve duša, ktorá sa nesmelo hlási o slovo.

A áno, odhaliť zámer svojej duše môže byť oriešok. Úprimne si skôr však myslím, že je to viac o tom spomenúť si.

po čom skutočne túžiš? (zdroj: pixabay)

Terapeutická metóda The Journey má dokonca osobitný proces, v ktorom odhaľujeme práve ten zámer našej duše zrodiť sa do tohto sveta. Je to nádherný proces, no často som zažívala, že vo výsledku boli klienti sklamaní. Prečo? Nuž z dôvodu veľmi prostého. Naša duša má iné kritéria akým sa naše pozemské JA naučilo. A tak sa dívame viac z toho pozemského pohľadu. Nie je na tom nič zlé. Takto sme sa to v procese života naučili.

Pozorovala som, že o čo „jednoduchší“ bol zámer duše o to väčšie bolo sklamanie.

Celý problém bol práve v tom očakávaní. Ak pri ponáraní sa do tohto procesu rozpomínania (akýmkoľvek spôsobom) očakávate niečo veľkolepé, niečo senzačné, zastavte sa. Poľahky totiž môžete naraziť.

Povedzme, že Vaša duša túži zažívať radosť a krásu (Áno aj takýto jednoduchý zámer môže mať). Ak budete nasledovať tento zámer duše, budete hľadať spôsoby, aby ste toto deň čo deň mohli zažívať a tak celkom prirodzene šíriť do svojho okolia.

Ako napr. Kvetinárka, ktorá Vám s nesmiernou láskou naviaže čarovnú kyticu a nenútene k nej pridá aj ten nezabudnuteľný úsmev, ktorý vás hreje na duši ešte dlho potom.

Alebo taká Miška. Neviem aký je zámer jej duše v tomto živote, no z jej tvorby pre ženy to môžete cítiť. Schválne sa pozrite na jej web www.magickyzenska.cz a urobte si obraz sami.

Každý z nás takých ľudí vo svojom živote už zažil. Sú to ľudia, ktorí v nás zanechajú určitú stopu. Myslím, že je to práve tým, že v tomto prípade na nejakej úrovni hovorí priamo duša jedného k duši druhého.

Buďte vďační za okamihy s takýmito ľuďmi.

(Vráťme sa na chvíľočku ešte k tým výčitkám, aby ste si ľahšie vedeli predstaviť ten rozdiel. Môžete teda podľahnúť výčitkám, že ste premárnili niekoľko rokov, že ste zlyhali. Toto je skôr ten “pozemský” pohľad, keď riešite či ste dosť dobrý alebo nie, porovnávate sa so svojim okolím a pod.

Na strane druhej, však môžete vkĺznuť plne do toho uvedomenia: áno, teraz som tu, mám moc túto chvíľu premeniť na bod obratu. Pocit, ktorý tu prevláda môžem nazvať len ako úcta k životu.)

Čo teda robiť, keď sa duša hlási o slovo a vy si uvedomujete len jedno: takto už ďalej žiť nechcem.

Ako prvé prosím prijmite ten fakt, že akékoľvek zmeny vo vašom živote budete chcieť napokon urobiť, bude to proces, ktorý si vyžiada nejaký ten čas.

Viem, že toto počuť nie je príjemné. Cítite tú naliehavosť, ktorá vás priam bolestivo nahlodáva, a už by ste najradšej prosto žili inak. Pamätám si veľmi dobre ten ničotný pocit zúfalstva, priam sa ma zmocňovali záchvaty paniky a na myseľ sa vynárala jedna otázka: Čo mám robiť?

krok či skok (zdroj: pixabay)

Poďme teda postupne, čo robiť:

1. Duša hovorí:

Keď vás znovu prepadne ten nepríjemný pocit, na chvíľu sa zastavte, a hoci to nie je naozaj príjemný pocit, otvorte sa mu tak ako najviacej v daný okamih viete a povedzte:

Ahoj duša moja. Viem, že už nejaký ten čas som Ti nevenovala pozornosť a skôr som Ťa ignorovala. Je mi to ľúto a ďakujem Ti za trpezlivosť, ktorú so mnou máš. Moc si to vážim. Viem, že sa veľmi snažíš viesť ma mojim životom, …

Z týchto rozhovorov s vašou dušou si robte zápisky. Nejde o to, aby ste si písali, prepisovali celý rozhovor, ale mnohokrát postačí pár slov. Možno vám v mysli vyvstal nejaký obraz, zaplavil vás nejaký pocit. Venujte mu svoju pozornosť. Dovoľte nech Vám tento pocit ukáže to, čo potrebujete práve teraz vidieť / vedieť.

2. Ideálny život

Napíšte si, ako skutočne by Váš život mal vyzerať, čo možno najpodrobnejšie. Gratulujem Vám, ak toto viete urobiť. Stretávam sa totiž skôr s tým, že ten obraz ako by mal ten ideálny život vyzerať, je len veľmi hmlistý.

Ak však v tomto máte jasno, tak sa následne naplno ponorte do tohto svojho ideálneho obrazu, a to tak, akoby to už bolo súčasťou vášho života. V tomto bode potom pozorujte či niečo z toho vo vás predsa len nevyvoláva nepríjemné pocity.

Toto cvičenie má niekoľko rovín. Jedna z nich je, že takto si môžete uvedomiť i to, či nejde len o nejaký bláhový sen, pretože vás na vašej ceste životom čosi ovplyvnilo, zapáčilo sa vám, ale vlastne to nie je celkom to po čom túžite.

Druhá rovina je tá, že takto môžete odhaliť aj záškodníkov v podobe hlbokých presvedčení, dávno vyslovených sľubov, či našich strachov. Otvára sa tak priestor na prácu s nimi.

Tretia rovina je trošku náročnejšia, a v tomto bode nie je až tak dôležitá, o tom niekedy nabudúce :-).

3. Vaše túžby

Je dosť možné že si neviete vytvoriť celý ten obraz ako by ste teda chceli žiť. Jediné čo viete, že tak ako žijete teraz to už nechcete, ste skôr z toho už unavení. Je to v poriadku. Ak ste už nejaký ten čas žili viac na autopilota, tak samozrejme chvíľočku dlhšie potrvá ujasniť si aký život vlastne chcete žiť.

A tak začneme s túžbami. Sledujte po čom túžite a stále tak akosi odkladáte bokom. V tomto smere sledujte štyri typy túžob:

naliehavé túžby, teda tie, ktoré v nás vyvolávajú nepokoj a zároveň potrebu konať, niečo urobiť – napr. Miška Němcová Měřínská mala veľkú túžbu navštíviť Borobudour. Aj keď to nejaký čas trvalo, tak napokon sa jej podarilo túto svoju túžbu naplniť. V konečnom dôsledku pre ňu znamenala obrat v živote o čom napísala nádherný inšpiratívny príbeh.

túžby, ktoré sa skrývajú za pocitom nenaplnenej prázdnoty a ktoré nás pobádajú k hľadaniu a objavovaniu – môžete poznať z dobrodružných filmov, keď sú dobrodruhovia hnaní hľadaním, objavovaním. Viete čo je to najpodstatnejšie? Aby ste uspokojili svoju dušu, je potrebné nielen takouto objavnou cestou prechádzať no hlavne dovoliť si ju prežívať. To je prípad aj vedcov ako Tesla či Einstein, boli hnaní touto túžbou odhaliť ako to je.

túžby, ktoré nás vedú k tomu, aby sme pomáhali a vyvolávajú v nás pocit súcitu – napr. pociťujete túžbu pomáhať zvieratám, starším ľuďom či prírode. Tieto túžby v sebe skrývajú dve roviny, a to jednak že vytvárajú energetický balans a tou druhou je, že súcit je najvyššou formou lásky. Posúvajú nás teda na energetickej úrovni vyššie.

túžby, ktoré nás vedú k radostnému tvoreniu – pocitom je tu teda radosť a akciou je samotná tvorba. Pozrime napr. na viadukt Millau – Architekt lord Norman Foster a hlavný konštruktér Michel Virglogeux, by nikdy nemohli vytvoriť toto nádherné dielo keby neboli poháňaní túžbou tvoriť. Na stavbu mostov sa zväčša ľudia nechodia pozerať, no v tomto prípade sa tak stalo. A viete čo? Hoci plánovanie zabralo kopec času, celá stavba sa zrealizovala počas úctyhodných 38 mesiacov.

Začnite sa preto postupne venovať svojim túžbam. Každý z nás ich má. Možno v tej šedi každodenného života si spomeniete len na jednu. To vôbec nevadí. Založte si zošit, kde si budete značiť jednak svoje túžby, ale i to ako ste ich naplnili. Berte to tak trošku ako hru.

Môžete naraziť na jeden problém. Pri otázke po čom skutočne túžite neviete odpovedať. Môžete teda začať tým, po čom ste túžili ako dieťa ale i tým čo neustále odkladáte na potom.

4. Štyri piliere

Najskôr si odpovedzte na otázky:

Kým je vaše telo bez duše?
A kým je vaša duša bez tela?

Štyrmi piliermi sa teraz nebudeme do hĺbky zaoberať. Povieme si len zopár indícií, a pre túto chvíľu Vám to bohate postačí. Popravde, ak ste dočítali až sem, moc si to vážim.

Štyri piliere to sme my sami v našom živote a ja ich rada pripodobňujem ku kvetu.

Je to naše telo – naša myseľ – naše emócie a samozrejme naša duša.

A tak na tejto ceste za tým vašim vysnívaným životom si ich všímajte, buďte k nim o čosi viac pozorní ako ste boli včera.

Ako reaguje vaše telo? Čo vám prebleskuje mysľou a aký pocit vyvoláva keď napr. ako na dlani vidíte u niekoho iného že žije ten váš vysnívaný život? Teraz som to trošku zjednodušila, ale verím že princíp ste pochopili.

Štyri piliere by však neboli ničím, keby nad nimi nebolo naše vedomie. To, nám pomáha vôbec uvedomiť si všetky skutočnosti a môcť tak napr. hoci len zmeniť uhol pohľadu, či využiť efekt motýlích krídel, tak fascinujúci jav …

Záverom:

Je možné, že tie jemné vlákienka k vašej nádhernej duši sú ako lesná cestička po ktorej sa už dlho nešlo. Len si ju predstavte koľko to trvá prejsť po takej cestičke. Musíte kráčať pomaly, opatrne a tak je to i v tomto prípade. Buďte preto naozaj veľmi pozorný k sebe a svojmu životu.

Majte nádherne žiarivé dni a veľa trpezlivosti na vašej jedinečnej ceste

Vaša Zuzana

Zuzana Zrneková

Moja životná kríza sa stala mojím darom. Tento dar ma viedol späť k sebe samej, k čistej esencií môjho JA. Po “hurikáne” menom rakovina sa stalo mojou hlavnou úlohou vybudovať nový život na troskách, ktoré mi zo života zostali. Som žena, ktorá stála na prahu smrti, milujem fotenie a makrá zvlášť a mojou vášňou je tanec Viac o mojej ceste sa môžete dozvedieť tu Můj příběh si přečtěte zde >>

Podobné články