Myseľ a myšlienky

Naša myseľ ich za deň dokáže vyprodukovať až 70.000 a urobiť až 35.000 rozhodnutí. Iste, nie všetky si uvedomujeme a náš mozog je súčasne aj vybavený určitou ochranou a tou je zabúdanie. 

Na našej tohtoročnej púti kruhom harmónie sa posúvame o kus ďalej. Uzavreli sme druhý blok – plynutie života, so svojimi tromi podstatnými témami:

• naše životné rytmy
• uvoľnenie a schopnosť uvoľniť sa
• spánok

Teraz sa teda presúvame k tretej trojici: radci života. A tou prvou témou je práve naša myseľ a myšlienky. 

Naše každodenné myšlienky

Tak aké sú? Keď sa zamyslíte, viete úprimne odpovedať na čo v prevažnej miere svojho dňa myslíte? Toto je jedna z kľúčových otázok aj v ebooku – Kľúč na cestu pre tvoje žiarivé JA. 

Naše myšlienky, to na čo celé dni myslíme a to čomu veríme ovplyvňuje náš život. Nie všetky myšlienky sú nám k prospechu. Ak každé ráno začíname tými istými myšlienkami, po x-tý rok nášho života, no zároveň túžime žiť úplne iný život, niet sa čo čudovať, ak sa v realite nič nemení. 

Možno ste sa už stretli s takou radou, že keď chceš zmeniť svoj život, zmeň svoje myšlienky. Lenže ono to nie je vždy tak celkom o tých našich vedomých myšlienkach. Tí najväčší záškodníci sú celkom nenápadní. 

V tejto časti sa preto pozrieme na to, aké myšlienky nám nielen neslúžia, no dokonca nás môžu až vyčerpávať. Nejde však len o samotné myšlienky, no tiež o vzorce, ktoré ich podnecujú. 

vysnívaný život

Je tu jedna pasca. Môže sa nám zdať, že myslíme na ten svoj vysnívaný život a dúfame, že si ho takto „zmanifestujeme“. A tak deň čo deň sa púšťame do tohto prázdneho snenia. 

Prečo prázdneho? Pretože pokiaľ vo svojom reálnom živote nevidíme ten odraz, ak neprichádzajú ani len povestné synchronicity, tak ide len o číre utiekanie sa do fantázie. Podobá sa to tomu, ako keď čítame fantazíjny príbeh, no vieme, že je to len príbeh. Po zatvorení knižky zostáva tam. 

Pri týchto fantazíjnych únikoch z reality sa môžeme na krátky čas cítiť dobre, na krátky čas prinášajú úľavu, všetko sa zdá byť o čosi lepšie, krajšie. Chce to trošku odvahu pozrieť sa, čo sa skrýva za potrebou takto unikať. Preskúmajte scenár týchto únikov. Ak je to opakujúci sa „film“, aký je jeho scenár? O čom vypovedá? 

Je dosť možné, že len prosto neveríte, že to o čom snívate by bolo reálne, že by ste to mohli žiť, možno preto, že sa necítite dosť dobrý, dosť hodný takého života. 

starosti & povinnosti

Je dosť tých, ktorí od momentu ako sa prebudia myslia na všetky povinnosti, ktoré ich ten deň čakajú. Starosti im robia na čele vrásky a do momentu ako večer padnú vysilením do postele sú v jednom kolotoči úloh a „to do“ listov. 

Aj ja som k nim patrila. Robila som si starosti o všetko možné až ma moje chátrajúce zdravie pritlačilo k múru. Stresovú reakciu je možné spustiť aj myšlienkou. V okamihu vieme v našej mysli premietať tie najhoršieho možné scenáre. No podstatné je, že ak to ide týmto smerom, je možný i ten opačný.

Vytváranie scenárov

Verím, že každý z vás už ich zažil – ťaživé myšlienky, ba priam hororové scenáre, ktoré naša myseľ dokáže vyprodukovať priam v obdivuhodne krátkom čase. A niekedy k tomu stačí veľmi málo. Úplne postačí, že sa na vás váš partner, či kolega pozrie „inak“, odpovie vám možno viac vecne a vo vašej hlave sa môže poľahky spustiť celá lavína, príbeh o tom, prečo je to tak, čo je za tým, …

Snáď na tisíc krát si rozoberáte celú situáciu, snažíte sa (a ešte ako veľmi sa snažíte) prísť na to, čo je za tým, prečo, čo sa stalo, … 

Otázky, scenáre čo môže byť za tým, nemajú konca kraja. V konečnom dôsledku to však neprináša žiadne riešenie, žiadnu úľavu, skôr naopak začínate byť na konci s nervami. Takéto myšlienkové scenáre sú napokon i sprevádzané silným citovým nábojom. 

Ak sa na to pozriete s odstupom a úprimne, veľmi často zistíte, že vás to neuveriteľne unavilo, cítite sa priam vysilene, otrávene a znechutene. 

Aby ste sa v tomto smere mohli pohnúť, je potrebné si uvedomiť a priznať si, že máte takúto tendenciu. Potom, postupne ako si to s každým jedným ďalším vykonštruovaným scenárom uvedomíte, môžete zaujať zároveň postoj, ktorý vás nebude oberať ani o silu a ani o sebaúctu. 

Prvý krok je teda vôbec to, že si to začnete uvedomovať.  

Obmedzujúce presvedčenia

Každý z nás ich má. Myšlienky – pravdy, ktorým sme v určitej etape svojho života uverili. V čase kedy vznikli, ich úlohou bolo chrániť nás pred zranením, bolesťou. 

Dnes nám však už veľmi neslúžia. Skôr naopak, v našom súčasnom živote nás obmedzujú. S niektorými presvedčeniami sme už tak spätí, že opustiť ich môže chvíľu trvať. No je to možné. O niektorých môžete zistiť, že nie sú vaše. Že ste ich len prevzali od svojich rodičov, učiteľov, plynú z ich životov a v snahe ochrániť vás, vám ich predali. I s týmito je možné rozlúčiť sa. 

Snáď jedno z najčastejších presvedčení, ktoré nás v našom živote môže značne limitovať, je presvedčenie, že nie som dosť dobrá. Je to presvedčenie, ktoré sa týka ako žien, tak aj mužov. 

Ak po niečom veľmi túžite, no zároveň tu pôsobí sila tohto presvedčenia, bude veľmi ťažké až nemožné túto svoju túžbu vo svojom živote naplniť. Prečo? Pretože postupom času už sa zakorenila v našom podvedomí. A to, čo sa už uložilo tu, má obrovskú silu. 

Bude nás nútiť vidieť nás samých ako nie dosť dobrých, dosť hodných žitia inej reality. 

Do pozornosti vám dávam nádhernú liečivú meditáciu Terezky Kramerovej „Jsem dost dobrá„. Je platená, ale rozhodne za to stojí.

Sľuby

Tiež ich určite poznáte. Zväčša ich vyslovujeme v nejakej náročnej situácii, ktorú prežívame a sú taktiež určitou ochranou nášho ega pred možným zranením. Hoci na sľuby často aj zabudneme, oni na nás nie. Tichúčko si žijú svojim vlastným životom a my sa len čudujeme, prečo sa práve toto a toto deje v našom živote. Zväčša majú podobu ako: „ja už nikdy nebudem …“. 

z môjho života:

Sľuby sú naozaj záludná vec. Budem teraz trošku viac osobná. Sama mám trošku rezervovaný postoj ku konceptu tzv. minulých životov. No pravda je tiež, že vo chvíli keď som pripustila, že to tak môže byť, hodne vecí v mojom živote jednoducho zapadlo ako puzzle na to správne miesto. Mnohé pod týmto uhlom svetla dávalo jednoducho zmysel. 

A tak sa stalo, že vo svojich 14-tich rokoch, v čase keď som si mala vyberať strednú školu a teda svoje budúce povolanie, tak som celkom jasne pocítila volanie byť mamou. Teda niečo, čo v našich končinách nie je celkom bežné, aby sa tak mladé dievčatá stali mamami. Krátko na to, som vážne ochorela. Zápal mozgu a mozgových blán mi veru dal zabrať. Zažila som aj niečo, o čom som vtedy netušila, že sa tomu hovorí zážitok prahu smrti. 

Vždy keď som sa neskôr už ako dospelá, k téme svojho materstva priblížila, v mojom živote sa začali diať veci a udalosti, ktoré ma takmer zakaždým stáli život.

Počas môjho výcviku The Journey v roku 2015, sme sa jeden krásny teplý letný deň aké v Holandsku často nebývajú, venovali aj tomu ako pracovať so ženami, ktoré prišli o svoje dieťa. Brandon hovorila a ja som pozorovala, ako sa začínam celá triasť, slzy mi začali tiecť po tvári. Nikdy predtým a nikdy potom sa nám tak často nestretal s Brandon pohľad. Priznávam, vôbec som nechápala čo sa to deje. 

No zrazu v jednom okamihu som to prosto vedela. Lujza. Také bolo meno mojej malej krásnej dcérky v akomsi dávnom živote. No stalo sa tiež, že tento krásny anjelik mi jedného dňa v mojom náručí umrel. Boli to hrozné, priam šialené pocity bezmocnosti. 

V tom čase sme priamo tam v Holandsku urobili aj proces a rituál púšťania. Každý z nás, kto zažil niekedy stratu blízkeho, mal možnosť napísať tejto drahej vzácnej bytosti list. Tie listy boli potom vložené do krásnych kvetinových košíkov a odovzdané očistnému ohňu. 

Nebolo to vôbec jednoduché, to vie každý, kto niekedy zažil odchod milovaného. 

Hoci obrad bol silný a hádam prvý krát som si dovolila na verejnosti plakať,  v mojom živote sa až tak veľa nezmenilo. Kládla som si otázku prečo, no odpoveď som nenachádala. Mala som za sebou x procesov a predsa sa stalo, že ako som sa opäť priblížila k téme materstva, opäť ma to takmer stálo život. V jednom z procesov som odhalila i dohodu našich duší, že Lujza mi umožní mať tento zážitok straty dieťaťa. Ani po tomto poznaní sa až tak veľa nezmenilo.

Jedného dňa, som začula slová. Bolo to niečo v tom duchu, že keď po niečom veľmi túžime, celý vesmír sa spojí …, veď to poznáte. A ja som celkom spontánne povedala, „no hovno“ :-). Lenže v tú samú ranu, ako som to tak mierne naštvaná vyslovila, som pochopila, spomenula si a prosto vedela. 

Mala som za sebou x procesov a predsa ten sľub tam pekne tichúčko čušal. Žil si svojim vlastným životom. Ten sľub vznikol práve z tej obrovskej bolesti zo straty dieťaťa. Vtedy, dávno, tak dávno, že som si to ani nepamätala, no nejaká časť mojej bytosti áno, som si sľúbila, že radšej ako by som mala ešte niekedy byť vystavená hrozbe straty dieťaťa, radšej chcem umrieť. 

A tak sa niet čo čudovať, že ma moje vlastné myšlienky a túžba stať sa mamou stáli takmer život. 

Je to veľmi osobný príbeh a odhalenie tohto sľubu je v podstate čerstvé. Lenže zároveň mám pocit, že je čas ho zdieľať. Nezdieľa sa mi ľahko, práve pre ten zvláštny koncept minulých životov. Ak však pomôže hoci len jednej žene, stálo to za to. 

Prakticky – čistá a jasná myseľ

Oriešok, ako to dosiahnúť však? Asi najčastejšie nám tomu poslúži meditácia. Tá však môže mať rôzne podoby. Pre mňa je to i žehlenie. Pamätáte na moment keď sa pred vašim zrakom ukázal nádherný západ či východ slnka? Je to neuveriteľne fascinujúci jav. Je to moment, kedy veľmi často naša myseľ vypne. 

Každý z vás zažil ten okamih, keď si myseľ celkom prirodzene sadla na lavičku a do hry nastúpila duša. Východ či západ slnka je úplne ideálne. No a je tu niečo, čo volám “áchnutie”. Keď som ochorela, chodila som každý deň do lesa aj s foťákom. Za cieľ som si dala odfotiť tri veci, pri ktorých keď zbadám príde to: ách, to je krásne. Vyžadovalo si to teda byť plne ponorená v prítomnosti. A to je ten kľúč. 

Majte nádherný čas s podnetnými myšlienkami