Koho život žiješ?

Táto “kapitolka” sa vám možno nebude páčiť. No risknem to. Postupne ako budete odhaľovať svoje presvedčenia zistíte, že niektoré nie sú vaše, že ste ich prosto prevzali. Postupne ako sa bude uvoľňovať uzamknutá energia z vašich tráum rovnako môžete zostať stáť pred otázkou: Čo to vlastne žijem za život?

Možno ste ho už zažili. Ten tichý hlások. Prišli ste opäť do práce. A opäť raz ste sa ponáhľali, veď chcete dnes toho naozaj veľa stihnúť. A zrazu v tom tichu ako odomykáte dvere to príde. Tá tichá otázka nevedno odkiaľ sa vynoriac: Čo tu vlastne robím?

Náš život môže navonok vyzerať priam dokonale, vaše okolie vám dokonca aj závidí. A predsa. Niečo nie je o.k. Napriek všetkému sa necítite byť vo svojej koži. Prečo? Čo je za tým?

V tomto článku sa dotkneme samotnej našej duše. Tej, ktorej v behu životom akosi zabúdame načúvať.

Príbeh duše

Narodili sme sa ako nádherné čisté bytosti. Prešli sme procesom socializácie a tak ako naše najbližšie okolie – rodina, i to širšie – priatelia, tak i samotná naša spoločnosť nás formovala. No čomu v skutočnosti veríte vy sami? Čo je to, s čím naozaj rezonujete? Čo je to, pri čom cítite – áno, toto som ja?

Väčšina z nás, verím, vyrastala na rozprávkach. Aké rozprávky – príbehy sa vám páčili, fascinovali? Aké archetypy sa tu skrývali? Boli to hrdinovia, ktorí vás najviacej priťahovali, alebo naopak skôr tie záporné postavy? 

Pozrime sa trošku pod povrch. Čo majú spoločné všetky tie príbehy, postavy, ktoré milujete, alebo naopak z nich máte priam husiu kožu? Pokojne si to napíšte.

Tak ako postupne vyrastáme stáva sa celkom prirodzenou snahou tak akosi zapadnúť a nevyčnievať a tak sa začíname prispôsobiť. Raz, potom druhý krát a znovu a znovu.

Časom zabúdame na to krásne v nás samotných, to čisté. Naučíme sa stratégie, ako prežiť v tomto svete, ako sa kedy máme tváriť a tak častejšie a častejšie si nasadzujeme masku. Pomáha nám prežiť. Istým spôsobom je to druh presvedčenia. Prežili sme. No možno tú masku už nevieme ani zložiť. Nevieme už kým vlastne sme pod ňou. Aj to sa stáva.

Táto snaha zapadnúť, maska na našej tvári i v živote je ale niečo, čo nás neuveriteľným spôsobom vyčerpáva. Pamätáte ako som vám opisovala demonštráciu Simony Weiss k potláčaniu emócii? Deje sa niečo veľmi podobné a vy už teraz viete, že potláčanie vytvára silný protitlak.

A tak jedného dňa môžete mať hádam aj všetko čo ste si kedy priali, no jediné čo necítite, je pokoj v duši. Už nechce byť viac ignorovaná. Prišla sem na túto zem s určitým zámerom. Potrebuje byť vypočutá. Áno, navonok to všetko vyzerá dokonale. A tak urobíte rozhodné kroky, hľadáte spôsob ako teda žiť. Vaše okolie si možno i ťuká na čelo a nechápavo sa pýta: čo viac chcete?

Ísť do tohto, je určité riziko. Možno zistíte, že život aký ste doteraz žili vychádzal presne z toho, čo sa patrí a čo nie. Z toho čo sa považuje za “normálne”. Môže nasledovať až bolestivý proces. Ak dospejete do bodu, že váš život by mal vyzerať inak (a to nemusí byť ani úplne radikálna zmena), vaše okolie na to bude reagovať. Nie vždy to bude prijímané a stane sa, že aj prídete o niektorých priateľov. Jednoducho už s nimi nebudete ladiť, budete na rozdielnych vlnových dĺžkach.

Môže to znieť naozaj až romanticky nasledovať svoju dušu, a vo výsledku to stojí za to.

Chytiť flow života si vyžaduje pustiť kontrolu. Tak trošku si od nás vyžaduje byť tým dobrodruhom, ktorý sa rozhodol prebádať neznámy ostrov. Neviete čo vás čaká za nasledujúcou skalou.

Na strane druhej keď chytíme flow života, dvere sa nám začnú otvárať a ukazovať sa nám i cesty o ktorých sme predtým ani len nemali tušenie.

Žiť svoj život

Dám vám jednu otázku. Životne dôležitú. Čo keby vám dnes lekár povedal:

Zostáva vám mesiac života.

Verte, viem, že to nie je príjemné. Pozorne sledujte čo sa vám hlavou začalo preháňať i to aký pocit to vo vás vyvolalo, a čo sa udialo s vašim telom.

Jedna sestrička pracujúca s ťažko chorými pacientami sa ich pýtala, čo vo svojom živote najviacej ľutujú. Viete čo najviacej ľutovali? Najviacej ľutovali to, čo nestihli urobiť či zažiť. To, že neboli dosť odvážny žiť svoj sen. Viete aký život túžite žiť? Aký je práve ten váš veľký sen?

Na to, aby ste si vedeli naozaj odpovedať na otázku po čom naozaj túžite, potrebujete vedieť odpoveď na otázku: kto som. Kým som bez svojich presvedčení, bez okliešťania tráum, či bez svojich najväčších strachov.

Vyporiadanie sa s naším najväčším strachom môže napokon zároveň znamenať aj cestu k naplneniu nášho sna. Takže otázka s ktorou je možné sa tu tiež pohrať je: Čo mi bráni žiť svoj sen?

Neznamená to, že teraz musíte čakať kým si toto všetko vyriešime, no postupom času môžete zistiť, že to čo bolo pre vás donedávna dôležité sa posunulo o pár priečok nižšie a tak je potrebné urobiť si v živote malú revíziu. Je to prirodzený vývoj.

Keď vaša duša ukončí svoju pozemskú púť a obzrie sa, čo uvidí? (foto zdroj: pixabay)

Z môjho života:

Mala som jednu kolegyňu. Fakt mi liezla na nervy. Neustále sa len sťažovala prečo to alebo ono nemôže urobiť a aké to má ťažké (Pamätáte však? Emócie – spúšťače). A tak som popátrala, čo je za tým. Uvedomila som si, že mi stále pripomína ten môj najväčší strach. A tým je, že svoj život premárnim.

Keď vaša duša ukončí svoju pozemskú púť a obzrie sa, čo uvidí?

Prakticky – meditácia ulita

Milujem ju. Vznikla celkom spontánne. V niektorých riadených meditáciach sa môžete stretnúť s tým, že dostanete “dar”. A tak sa stalo v rámci jednej meditácie, že mi „bytosť materstva“, s ktorou som sa tu stretla vložila do dlane malú mušľu, ulitu. Nie vždy v daný okamih chápeme prečo a čo by to malo znamenať.

Bolo to tak i v tomto mojom prípade. Nesnažila som sa to popravde ani pochopiť. Vedela som, že skôr alebo neskôr mi to jasné bude (pustila som kontrolu) a tak jedného dňa som sa ponorila len tak do ticha.

Nesnažila som sa nič vizualizovať, či nejakým spôsobom riadiť celý ten priebeh. A zrazu som si uvedomila, že predo mnou vyrástla obrovská ulita. Akoby tá maličká ulita, ktorú som predtým dostala, sa zväčšila. Niečo ma lákalo vstúpiť do nej. A tak som vykročila. Nerobila som nič len kráčala.

Vbehla mi sem popravde jedna myšlienka. A to či nepotrebujem lampáš, že predsa čím hlbšie pôjdem, o to väčšia tma tu bude. No na moje prekvapenie čím viac som kráčala do samotného stredu, o to väčšie svetlo tu bolo. Práve tu na tomto mieste som našla svoje stratené, zabudnuté JA. Stačilo tu len spočinúť.

Prečo vám ale toto píšem? Spočinúť s esenciou svojho JA, nemusí byť vôbec žiaden náročný proces. Ten moment môže byť v skutočnosti celkom obyčajná chvíľa. Táto meditácia sa zrodila celkom spontánne. A ja neprestávam vnímať jej silu. Len tak byť so svojím JA. Je to niečo, čo má najväčšiu hodnotu, pretože pochopíte, že vo svojej podstate ste v poriadku, ste nádherným čistým vyjadrením božskej iskry.

Meditácie milujem, či už tie riadené, či spontánne. Na to, aby ste si vzali z meditácie čo najviacej je potrebné nechať všetky očakávania niekde za dverami, nesnažte sa ten proces ovládať. A je ešte jedna vec čo môže pokaziť fakt aj hodnotnú riadenú meditáciu. A tou je naša prílišná snaha. Vyžaduje si to od nás pustiť kontrolu, plne a s dôverou sa oddať vedeniu.

Jeseň je nielen o zbere úrody, ale tiež o zasiatí nových semienok v podobe zámeru a vízií (foto zdroj: pixabay)

Zaujímavosť – verte či nie, aj Albert Einstein využíval v podstate meditáciu. Každý deň sa na niekoľko chvíľ “vybral” vo svojej mysli na miesto svojho najhlbšieho uvoľnenia. Tu riešil aj otázky z vedy. Myslím si, že vďaka tomuto si aj uchoval tú detskú zvedavosť, ktorá je nevyhnutná keď chceme niečo objaviť.

Jeseň je napokon ideálny čas na revíziu nášho života. Tak ako príroda zhadzuje listy, upratuje, môžeme aj my začať prepúšťať všetko čo nám už neslúži. Je to zároveň začiatok biologického roka, a to znamená nielen zber úrody, no tiež zasiatie nových semienok, nápadov. Neznamená to, že by sme sa hneď aj mali začať púšťať do nových projektov, to prichádza na jar. Na jeseň je to skôr o stanovení si nášho zámeru, toho čo chceme v najbližších 12-tich mesiacoch zažiť, dosiahnúť. 

Zu 💖

Zuzana Zrneková
Moja životná kríza sa stala mojím darom. Tento dar ma viedol späť k sebe samej, k čistej esencií môjho JA. Po “hurikáne” menom rakovina sa stalo mojou hlavnou úlohou vybudovať nový život na troskách, ktoré mi zo života zostali. Som žena, ktorá stála na prahu smrti, milujem fotenie a makrá zvlášť a mojou vášňou je tanec Viac o mojej ceste sa môžete dozvedieť tu Můj příběh si přečtěte zde >>