Dlhodobá únava ako varovný signál

Kto by ju nepoznal. Únava je bežnou súčasťou našich životov. Možno si opäť raz dávate ďalšiu šálku kávy, aby ste ju nejako zahnali. Siahate po niečom malom sladkom, veď cukor vám energiu dodá, myslíte si. Veď je to len teraz, prechodný stav, teraz je toho veľa, veď to nejako zvládnem, hovoríte si. Potom, veď potom si oddýchnem.

 

A tak to možno ide jeden deň za druhým. Z týždňa sú dva, z mesiaca pol rok, až prejde rok a vy stále „bežíte“ životom v rovnakom zrýchlenom tempe, s nákladom na pleciach, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani horský nosič.

 

Prečo to ale robíte? Aký cieľ sa to snažíte dobehnúť? A čo by sa stalo keby ste si oddýchli?

 

Keď som sa pred niekoľkými rokmi pasovala so svojim zhubným nádorom, tak prišiel jeden veľmi zaujímavý moment. Uvedomenie, AHA moment, na ktorý asi nikdy nezabudnem. Onko klinika na Heydukovej je v centre mesta. No je to ale zároveň úplne iný svet. Keď ste tam, napadajú vám iné myšlienky, iné pocity, nie je možné necítiť tu závan a blízkosť smrti. Čas akoby tu plynul inak. Povedala by som, paradoxne pomalšie, hoci smrť môže prísť v okamihu.

 

A zrazu vyjdete von a vonku ruch, pulzujúci, dynamický život. Uvedomíte si, že život beží ďalej aj bez vás. 

 

Nie je to úplne príjemný pocit, aspoň pre mňa to bol hodne zvláštny pocit. No zároveň som si uvedomila, že áno, varovné signály tu boli. To ja som k nim nebola pozorná.
Začala sa prvá etapa môjho celostného liečenia. Nešlo len o to, zvládnuť ten akútny stav, ktorý tu bol a prebudil ma ako otravné zvonenie ranného budíka. Musela som sa znovu naučiť načúvať sebe, svojim potrebám, naučiť sa s láskou o seba postarať.

 

Ak vypadneme z toho nášho prirodzeného rytmu, v ktorom sa strieda aktívna fáza s tou pasívnou, cesta späť môže chvíľu trvať. Môže sa vám ľahko stať, že síce ste sa konečne rozhodli si oddýchnuť, no vlastne už ani neviete ako. Myšlienky sa honia hlavou zmätene ďalej, nevediac čo teda majú robiť. Už neviete „vypnúť“. Možno si už ani nepamätáte kedy ste sa naposledy dobre vyspali. A život beží ďalej. V rýchlom tempe povinností, termínov, …

 

Naša schopnosť vyporiadať sa so stresom každodennej reality postupne klesá. Aby sme prežili, náš organizmus utlmí menej dôležité funkcie a zameria sa na tie dôležité.

 

Naše emócie,
ktoré nám so svojimi hĺbkami a výškami dávajú akúsi „šťavu“, sa redukujú na minimum. Nemáme síl. Život sa začína akoby zužovať. Áno, nejaké emócie nám zostali. Veľmi často sa teraz ale podobajú na malé vybuchujúce sopky, keď nervové prepätie je už moc veľké. Áno, stále sa vieme aj smiať, zväčša však po uvoľnení podporenom pohárikom alkoholu. Sú ako nepokojný plameň sviečky.

 

Naša myseľ, 
nuž tá je obdivuhodná. Zväčša sa rada predvádza čo všetko dokáže vymyslieť, s akým ešte lepším nápadom či scenárom vie prísť. A tak ide na plné obrátky. Mentálna činnosť je niečo čo spotrebúva hodne z našej energie. Večer padáme do postele a hlava nie a nie vypnúť. Tak či onak, budíme sa ešte viac unavení. No prichádzajú i chvíle, kedy naša myseľ akoby už nedokázala fungovať.

 

Naše telo, 
ktoré si v tom našom rýchlom životnom tempe pomaly prestávame všímať. Možno máme až pocit, že nás so svojimi potrebami otravuje. Áno, stále si pamätáme, že sa potrebujeme najesť, napiť, čo to pospať, a tak šup šup, všetky tieto otravné záležitosti vybavíme opäť raz v rýchlom tempe, či súčasne premýšľajúc nad ďalšími úlohami.

 

Naša duša, 
stále sa sem tam hlási o slovo. A tak prichádzajú momenty, kedy napr. v tichu ako vkladáme kľúč do zámky, príde jednoduchá otázka: Čo to tu vlastne robím?

Niektorí ľudia čakajú … (zdroj: pixabay)

Pri dlhodobom strese naše telo stráca schopnosť regenerácie. 

Máme však to šťastie, že stále je s nami aj jeden pomocník. Je ním práve únava.

 

Ak vás už trápi tá dlhodobá, je načase sa zastaviť

Možno si ale myslíte, že to nie je predsa až také zlé, že predsa toľko ľudí vo vašom okolí žije podobne a sú v „pohode“. Ozaj?

 

položme si teda zopár otázok:
  • ako sa cítite ráno?
  • čo prvé vám beží hlavou, po prebudení?
  • ako sa pritom cítite?
  • ako často počas dňa siahate po „dopingoch“ energie, či už vo forme kávy, sladkostí, energo nápojoch?
  • ako často si počas týždňa doprajete oddych?
  • ako ste na tom emocionálne?
  • je to akoby ste boli na rozbúrenom mori emócií, nálady sa vám často striedajú, skôr len „vybuchujú“ (či už v hnev, zúfalstvo, skôr kŕčovitý smiech)?
  • čo vaše myšlienky? Je to skôr nekonečný prúd, že ani zaspať neviete? Alebo naopak pozorujete čoraz častejšie, akoby ste už nevedeli ani rozmýšľať?
  • ako sa cítite poobede? Prichádza snáď na rad opäť raz energetický doping?
  • a čo na večer? Ako na tom ste?
  • kedy ste si naposledy zobrali dovolenku, a skutočne oddychovali?

 

Čo ak sa rozhodnete svoju únavu ignorovať?

Áno, i takáto možnosť je. Jedného dňa však následky zaklopú na dvere.
Nie, nemusí ísť o zhubný nádor. Môže to byť infarkt, či dnes také časté vyhorenie.

 

Čo urobíte je na vás

Vráťte sa na začiatok a pokiaľ ste si nezodpovedali tú otázku, tak si na ňu odpovedzte teraz: Aký cieľ sa to snažíte dobehnúť? Je to naozaj to, po čom vo svojom živote túžite?

 

No napokon ešte jedna otázka
Čo ak by vám dnes váš lekár povedal, že vám zostáva mesiac života? Bude tento cieľ pre vás stále dosť atraktívny?

 

Tento článok som začala pripravovať minulý týždeň. V podstate som ho napísala celý, no vždy si nechávam čas na to, aby sa mi myšlienky rozležali v hlave, a s odstupom niekoľkých dní sa na naň znovu pozrela. No potrebovala som vypnúť.

 

Minulý týždeň, bol týždňom, v ktorom:

 

– to bolo 5 rokov, čo sa vôbec len vyslovilo podozrenie na zhubný nádor;
– sme oslávili opäť raz Svetový deň darcov krvi (tí, ktorí neviete, tak pol roka predtým, ako som si nahmatala hrčku vo svojom prsníku, tak som bola naposledy darovať krv a svoju dlhodobú únavu som spočiatku pripisovala práve tomu);
– som dopísala svoju knihu s názvom: Únava ako priateľ a spojenec – osloboď svoje žiarivé JA.

 

To posledné vyvolalo zároveň otázky a počudovanie nad samotným názvom. Vnímam však, že únava je ako ten láskavý priateľ, ktorý nás poklepe po pleci, hoci je na nás či ho vypočujeme.

 

A tak tento článok môžete čítať až teraz. Ja už viem, že občas je treba prosto vypnúť.

 

Majte nádherne žiarivé dni

 

Vaša Zuzana

Zuzana Zrneková
Moja životná kríza sa stala mojím darom. Tento dar ma viedol späť k sebe samej. Dnes preto sprevádzam ženy, ktoré túžia spomenúť si na čistú esenciu svojho JA a žiť ju. Som žena, ktorá stála na prahu smrti, milujem fotenie a makrá zvlášť a mojou vášňou je tanec Viac o mojej ceste sa môžete dozvedieť tu Můj příběh si přečtěte zde >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.

  • Kľúč na cestu pre Tvoje žiarivé JA

    5 jednoduchých otázok pre ujasnenie si toho, ako na tom som a kam smerujem vo svojom živote

  • Najnovšie články
  • Kategorie