Vyčerpaná, aj keď miluješ svoju prácu?

Je to už pár rokov, čo som spoznala jednu ženu. Zaujala ma. Mala svoje štúdio a v ňom sa venovala mimo inému aj fascinujúcim havajským tancom. Bola nádherná, no priznávam, niečo ma na nej rušilo. Až keď sme si vzájomne vymieňali AURA SOMA konzultáciu mi to cvaklo. Bola unavená, priam vyčerpaná. Nešlo mi to do hlavy. Venuje sa tomu, čo miluje, priam tým žije. Tak ako došlo k tomu, že je úplne vyčerpaná?

 

Odpoveď nedala na seba dlho čakať. V zápale nadšenia sa vrhala do nových a nových projektov k čomu jej samozrejme pribúdala ďalšia a ďalšia agenda na spracovanie, každý ďalší projekt bolo treba zabezpečiť k spokojnosti klientiek i k tej vlastnej. A tak došla až na prah vyčerpania.

 `

O nejaký čas som ja sama stála pred rovnakým problémom. Nepoučila som sa z jej príbehu a padla žiaľ napokon ešte hlbšie. Tou mojou pascou, do ktorej padám je, že milujem učiť sa nové veci, objavovať, bádať. Napriek tomu, že to milujem mám určitú tendenciu, sa nechať tak pohltiť, že prosto zabúdam na seba. Dnes však už túto svoju pascu rozoznávam a vedome s ňou pracujem.

`

Kde je hranica

Vo svojom článku Osobný rozvoj a liečenie – hranica medzi nimi som to už načrtla. Vo väčšine prípadov keď začneme cítiť, že s našim životom nie je niečo v poriadku, necítime sa akosi zajedno so svojim životom, vo svojej koži akoby sme neboli doma, zväčša začíname pátrať a dostávame sa aj k tzv. osobnému rozvoju, dúfajúc, že tak nájdeme to, čo hľadáme a uspokojíme tak svoju dušu. Je to prirodzené, veď napokon kto by sa nechcel cítiť dobre vo vlastnej koži.

 

Tá hranica môže byť naozaj veľmi tenká. Ak totiž toto neuchopíme správne, môžeme sa prepadať hlbšie a hlbšie, až kým si naša duša nevynúti povinnú stopku. Prinúti nás zastaviť sa. A to oveľa radikálnejšie tak, aby sme sa pozreli konečne tým správnym smerom.

 

 Niekoľko rokov predtým, ako som si nahmatala hrčku v prsníku, tak sa moja duša zúfalo snažila upútať moju pozornosť. V jedno nedeľné popoludnie sme sa chystali grilovať. Hodne ma bolel chrbát, až pri jednom kroku som sa prepadla na zem. Chvíľu trvalo kým som sa postavila späť, no o pár minút už nebolo pomoci. Kým mi stekala infúzka, moja jediná myšlienka sa točila okolo toho, ako pôjdem zajtra do práce. To bolo jediné na čo som dokázala myslieť. Napokon som teda skončila v nemocnici s poškodenou chrbticou a čakala ma dlhá cesta rehabilitácie.

 

Dnes to vidím jasne, všetky tie pokusy mojej duše „zobudiť“ ma, aby som sa spamätala.

 

Takže čo vtedy, keď si pekne bežíme ten svoj beh životom, tak ako sa od správneho bežca očakáva?

 

 Ako teda vystúpiť zo „škrečkovho“ kolesa

 Povedzme si ešte najskôr pre poriadok, čo myslím tým škrečkovým kolesom.
Je to presne ten stav, kedy deň za dňom vykonávame presne to čo sa od nás požaduje a očakáva, presne to všetko čo je potrebné, usilovne pracujeme (nemusí to byť len o práci v zmysle zamestnania, či podnikania), či už máme silu, alebo nie (veď káva a niečo malé sladké nám pomôžu).

 

Ak ste niekedy videli toho malého škrečka ako beží ten svoj beh v koliesku, tak si ho predstavte. On sa tak snaží. Sem tam, sa trošku zastaví, vidieť ako mu bije silno srdiečko, no dlho nezaháľa, o chvíľu už beží ďalej. Je vám to povedomé?
Je to, inak povedané, stav kedy ideme na autopilota.

 

láskyplná starostlivosť o seba (zdroj: pixabay)

 

 Čo nám teda môže pomôcť, alebo ako dosiahnuť balans?

Jednoznačne v prvom rade – zastaviť sa. Viem, že v tom rozbehnutom maratóne to samé môže byť veľký oriešok. No toto samotné už môže byť naozaj veľkým zlomom. Zastavenie môže prísť v podstate prostredníctvom nejakého impulzu akoby „zvonku“, alebo spôsobom, že sa preň rozhodneme. Ak ste na týchto stránkach, tak zrejme hľadáte ten vedomý spôsob zastavenia sa.

 

 Ak cítime, že niečo s našim životom nie je tak celkom o.k., že sa necítime byť vo svojej koži ako doma, tak je v prvom rade na nás, aby sme toto zastavenie sa urobili vedome. Pokiaľ nie, tak to som už písala vyššie, že duša sa o to bude pokúšať ďalej.

 

 O.k., zastavili ste sa. Uf a čo teraz. Zmocňuje sa vás priam panika a máte tendenciu rýchlo začať niečo robiť, len aby ste nemuseli byť chvíľu sami so sebou? Upokojím vás. Je to v poriadku. Ak nie ste zvyknutí načúvať sebe, môže to byť hodne náročné a to až tak, že z toho budete chcieť ujsť. No dajte slovo svojej detskej nevinnej zvedavosti. Je to najlepšia cesta ako objaviť skutočné poklady (a tiež zranenia, ktoré potrebujú preliečiť).

 

Ako na to:

Dajte si do mobilu pripomienku, pre niekoľko chvíľ na zastavenie sa. No pozor! Nedávajte si za cieľ, že odteraz budete každý deň venovať pár chvíľ sebe samej, vedome a pozorne. Dajte si to za cieľ dnes. Len dnes.

 

A potom na ďalší deň sa môžete znovu rozhodnúť – slobodne a vedome, či idete do toho znovu. Ak si dáte pripomienku opakujúcu sa každý deň, tak to je presne ten moment, kedy sa každý jeden ďalší deň môžete znovu a znovu slobodne rozhodnúť či to práve dnes pre seba urobíte.

 

Keď sa vedome rozhodnete pre daný krok každý jeden deň, pričom máte jasno v tom aký je váš zámer, tak aj tie náročnejšie kroky sa môžu stať oveľa, oveľa ľahšími.
No poďme pekne po poriadku:

 

Možné prekážky či výhovorky:

Ja na to nemám čas – pripomeniem len to najhlavnejšie, tak ako to vnímam ja:
Spojenie nemám čas, priam hotová mantra tejto doby, je vždy otázkou priorít – a teda si položte otázky:
  • čo je pre mňa dôležitejšie ako som ja sama a môj život?
  • kedy ak nie teraz bude ten najlepší čas, aby som si dopriala pozornosť?
Ak hovoríte, že nemáte čas, tak rovnako tak sa pozrite aj na to, ako ste na tom s energiou či peniazmi. Na konci potom ešte nájdete jedno dôležité cvičenie.

 

Vôbec netuším čo mám teda robiť – nemusíte robiť nič. A o to práve ide. Na začiatku nám však môžu pomôcť rôzne techniky.
Je ich naozaj neúrekom a každému bude vyhovovať niečo iné. No predstavím vám tie najobľúbenejšie a objasním aj to prečo ja sama ich milujem a tiež uvidíte, že v týchto prípadoch neobstojí výhovorka ja na to nemám čas.

 

 ráno:

krátky ranný rituál (zdroj: pixabay)

Pre mňa je ráno najposvätnejšia časť dňa. Tak to prosto vnímam. Potrebujem tiché ráno, je pre mňa náročné sa ráno vôbec rozprávať. Budík mám nastavený o cca 10 minút skôr. A to je ten čas, ktorý milujem a využívam plne pre seba. Je to ten čas o ktorom hovorím, že sa „rozdýchavam“ do nového dňa. Nejde o nič náročné.

 

Ráno, keď teda ešte nie sú myšlienky úplne rozbehnuté, je to ideálne. Nerobím nič, len dýcham – vedome, pozorujem to, nie je tu žiadne snaženie sa o niečo. Nechávam svoje telo dýchať tak, ako potrebuje, plne.

 

 Tým, že zväčša som ešte v stave určitého polospánku, tak nie sú „pozapínané“ ani obranné mechanizmy a tak aj moje telo môže plnohodnotnejšie dýchať.

 

 Môžete sa dokonca aj trošku zahrať. Môžete vedome viac zapájať bránicu do dýchania a potom to zas na pár dychov nechať voľne, tak ako ste zvyknutí. Toto striedanie pomáha ľahšie si uvedomiť ako v skutočnosti dýchame.

 

Postupne tak, ako sa prebúdzam zapájam aj svoju myseľ. Verte, rada poslúži. Predstavujem si teda ako slnko nového dňa zalieva moje telo. Začínam od nôh – chodidiel. Nechám ich celé zaplaviť príjemne mäkkým svetlom nového dňa a potom postupne celé telo. Začínam od svojich chodidiel. Moje vnútorné svetlo sa spája s úsvitom nového dňa. Je to veľmi krásne a veľmi príjemné.

 

Väčšina klientov toto oceňuje, pretože toto je čas, ktorý vyhradiť si pre seba je jednoduché. Týmto naozaj jednoduchým spôsobom:

 

  • si dávate vedomú pozornosť;
  • ladíte sa na svoje telo;
  • oveľa ľahšie si uvedomujete svoje skutočné pocity a myšlienky aj počas dňa;
  • naladíte sa na nový deň a deň je potom oveľa príjemnejší;
  • dobrým „rozdýchaním“ sa (teda so zapojením aj bránice) to potom ide ľahšie tam, kde aj králi vraj chodia peši :-);

 

Keď napokon vstanete a pozriete sa do zrkadla, usmejte sa na seba a poprajte si krásne ráno. Úsmev je čarovná vec. No môžete ísť ešte o kúsok ďalej.
Dobre sa na seba pozrite a nájdite jednu vec, ktorá sa vám na vás páči. Zvlášť pre nás ženy je veľmi dôležité, chceme sa páčiť.

 

cez deň:

technológie nám pomáhajú – využi pripomienku (zdroj: pixabay)

 

 K tomu je práve nápomocná práve tá pripomienka, ktorú ste si nastavili. Na začiatok verte, poslúži nádherne už len to, že vám pripomenie, vás samých.

 

 No môžete ísť ešte o kúsoček ďalej. Keď vám pípne pripomienka, a rozhodnete sa, že áno, môj život mi stojí za chvíľku pozornosti, tak ste prerušili už toho autopilota a môžete si položiť niekoľko otázok:

 

  • ako sa práve teraz naozaj cítim?
  • je niečo čo práve teraz potrebujem? (napr. hoci len napiť sa? – urobte to)

 

Ak ste zahltený prácou a pri pípnutí pripomienky sotva na ňu pozriete a máte nutkanie ju skôr ignorovať, no zároveň pociťujete napätie, tak si položte i tieto otázky:

 

  • kde som v tomto celom JA?
  • čo ak by toto bola posledná vec v živote, ktorú urobím prv ako sa obzriem späť na svoj život?
  • čo budem vidieť pri tom pohľade späť? –
    • tieto dve otázky vás môžu trošku už aj vydesiť, no mne osobne práve toto veľmi na mojej ceste pomáha;

Nehľadajte silou mocou odpovede, nechajte nech vaša duša prehovorí, nech tá odpoveď ku vám prosto príde. Prácu s otázkami skutočne milujem.

 

večer:

očista tela i duše (zdroj: pixabay)

Svojim klientom hovorím, ak si začnete užívať večernú sprchu ste na dobrej ceste. Ruku na srdce, keď sa konečne dostanete večer pod sprchu na čo myslíte? U mňa to dlhý čas bolo, že som myslela na x vecí, ktoré som mohla lepšie vyriešiť, urobiť, čo som nestihla a v mysli sa mi často rozbiehal plán na nový deň. Ten plán a ujasnenie si toho čo na druhý deň je prioritné je super, no nepatrí pod sprchu, kedy sa už ladíme na spánok, pretože takto rozhodne nepodporíme dobrý, výdatný spánok.

 

 Namiesto toho, si teda predstavte ako zmývate všetok balast dňa, a zostáva to čisté. Zanechávate všetky role, do ktorých ste sa chtiac nechtiac počas dňa obliekli. Nie všetko sa nám počas dňa podarí tak ako si naplánujeme alebo ako by sme chceli. Sme ľudia a tak s láskou si dovoľme pustiť aj všetky bolestné situácie. Voda je univerzálne rozpúšťadlo, len si spomeňte akú má silu. Aj tvrdú skalu dokáže zjemniť. Nechajte teda nech zmyje všetko, čo je potrebné už nechať odísť. Pomôžte si svojimi myšlienkami – tiež majú veľkú silu.

 

 Zároveň si doprajte láskyplné dotyky. Naše dotyky majú liečivú moc. Pomáhajú nám vrátiť pozornosť k samotnému nášmu telu a tým aj k samotnému životu. Zrejme ste už počuli o niečom takom ako sú čakry. Väčšina ľudí pozná tých 7 základných. No vedeli ste, že naše ruky sú tými, ktoré ich majú najviacej?

 

Vo svojich dotykoch buďte láskavý a vedomý, sledujte ako voda zmýva všetko čo púšťate a vnímajte ako sa pri tom cítite. No a nezabúdajte na vôňu. Rozmaznávajte plným priehrštím svoje zmysly.

 

Čo Ťa najviacej oberá o energiu?

Toto je otázka, na ktorú si pravdivo a úprimne odpovedať môže chvíľu trvať. Vyžaduje si určitú pozornosť voči sebe a svojmu životu. Preto som ju teda zaradila na koniec. Ak totiž zaradíte do svojho života tie tri „rituály“ vyššie opísané, pôjde vám aj toto ľahšie. Oveľa viac budete mať „zvedomené“ svoje telo, oveľa ľahšie si budete uvedomovať svoje pocity i myšlienky.

 

 Vo chvíli kedy si uvedomíte aká činnosť, ktorú denne robíte vás najviacej oberá o energiu pridajte si do mobilu ešte jednu pripomienku:

 

  Dnes, zo svojho života škrtám …..

 

Verte, pomáha to. Získate tak nielen viac energie, no tiež času.

Odpovede môžu byť opäť rôzne. Ak tu budete mať niečo, čo sa vám bude zdať, že neviete len tak škrtnúť zo svojho života, tak to v prvom kroku obmedzte na polovicu.

 

Môže sa vám zdať, že tieto cvičenia sú príliš jednoduché. A áno, sú aj také, ktoré nás hodne posúvajú za našu zónu konfortu. Mne sa však najviacej osvedčuje práca práve s tými jemnejšími a naoko jednoduchými. Dôležité je, ísť do toho, pretože prečítaním si tohto či akéhokoľvek iného článku, či celej knihy sa nič nezmení. Až keď urobíme ten povestný prvý krok. A za ním ďalší a ďalší.

 

Záverom:

Začínala som príbehom a otázkou: ako nás môže to, čo milujeme, vyčerpávať? Nemyslím si, že je to práve to samotné. Keď cítime nadšenie, sme v tvorivom procese, rozbiehame nový projekt, tak zvyčajne áno, máme horu energie, samotná tá činnosť nás vyživuje. No potom prichádza obdobie, kedy je potrebné dopriať si oddych.

 

S najväčšou pravdepodobnosťou ste už videli a zažili aj nepokojný plameň sviečky, ktorý poskakuje, vzbudzuje skôr obavy, ako príjemné pocity uvoľnenia. Je ako ranené zviera, ktoré zo všetkých síl kope na všetky strany. Má málo energie a tak tá, ako tak nahromadená skôr len vystreľuje, neplynie.

 

Aj náš život sa tomu môže podobať, ak si nedoprajeme včas oddych. Bude viac chaotický, netrpezlivý, budeme mať tendenciu viac skákať z jednej veci na druhú, až sa v tom všetkom začneme strácať. Budeme unavení, vyčerpaní s „to do“ listom zaplneným ďalšími úlohami a plameň nášho života ani zďaleka nebude horieť tým jasným, plným ohňom.

 

Zastaviť sa, je prvým láskavým krokom k sebe i životu samému

 

Otázka, ktorá nám môže pomôcť a ktorá pomohla aj tejto žene z úvodu spamätať sa bola: A kde som v tom všetkom JA?

 

Majte nádherné dni
a pamätajte, že všetko čo pre seba s láskou urobíte je akoby ste urobili pre celý svet, pretože aj na Vašom živote záleží

 

Vaša Zuzana
Zuzana Zrneková
Moja životná kríza sa stala mojím darom. Tento dar ma viedol späť k sebe samej. Dnes preto sprevádzam ženy, ktoré túžia spomenúť si na čistú esenciu svojho JA a žiť ju. Som žena, ktorá stála na prahu smrti, milujem fotenie a makrá zvlášť a mojou vášňou je tanec Viac o mojej ceste sa môžete dozvedieť tu Můj příběh si přečtěte zde >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.

  • Kľúč na cestu pre Tvoje žiarivé JA

    5 jednoduchých otázok pre ujasnenie si toho, ako na tom som a kam smerujem vo svojom živote

  • Najnovšie články
  • Kategorie