5. vzácnosť – dom plný lásky

Mať dom, v zmysle strechy nad hlavou, múry, ktoré nás chránia pred nepriazňou počasia či hlukom, vymedzujú náš súkromný priestor, už to je dar. Ak tu nachádzame ten bezpečný priestor, naplnený príjemným a láskyplným prostredím, je to požehnanie, dar a áno, piata vzácnosť – dom plný lásky.

Kde vôbec začať. Možno otázkou: Aký obraz sa vám vybaví keď sa povie dom plný lásky? A zažili ste ho vôbec? Alebo je len vo vašich túžbach a predstavách? Podstatnou je otázka:

Čo robí z nášho domu domov naplnený láskou? 

Možno sú to tie jednoduché okamihy, keď sedíme všetci pri stole, a pritom nemyslíme na xy ďalších veci, len si skrátka vychutnávame vzájomný čas a dobré jedlo. To sú momenty, ktoré k tomu priamo pozývajú. Napokon už Oscar Wilde povedal, že “po dobrej večeri dokážem odpustiť každému, dokonca aj príbuzným.” A predsa vieme, že spoločne strávené sviatky (či len víkend) môžu byť tou náročnou a zaťažkávacou chvíľou, po ktorej by sa hodila dovolenka. 

Dom plný lásky 

Nikdy to nebola samozrejmosť. Budovať teplo rodinného krbu je proces. Nestane sa to len preto, že sme sa rozhodli založiť si rodinu. My všetci sa vyvíjame, meníme, prichádzame z prostredí, kde panovali iné zvyky. Nový člen rodiny, ten malý človiečik, môže všetko zmeniť. A istým spôsobom je to tak v poriadku. Ten drobček, čo potrebuje cítiť bezpečie a lásku. Nepotrebuje len jedlo, spánok a čistú plienku. Potrebuje bytostne cítiť dotyk svojej matky. Veď deväť mesiacov zdieľali blízkosť jedného tela.

Dnes to už vieme. A nielen vďaka nechcenému experimentu zo sirotincov. Novorodenci a deti, ktoré boli ochudobnené o dotyk, láskavé slovo, či len úprimný úsmev, mali ochudobnený aj vývoj mozgu. Nie je to teda žiadne klišé, vedci tento fakt potvrdili. Lásku a prijatie potrebujeme ako soľ.

Prečo to vlastne píšem? Aj my sme boli kedysi deťmi. Naši rodičia viac alebo menej úspešne vytvárali pre nás to zázemie, ktoré voláme domov. A dnes? Dnes je taký zvláštny trend. Muž a žena sa rozhodnú, že budú žiť spolu. Neriešia sobáš – vzájomný záväzok, žijú len tak spolu, veď aj tak sa toľko manželstiev rozpadá, tak načo. Napokon čo ak zistím, že toto nie je ten “pravý” / tá “pravá”? Možno, celkom neplánovane sa “pritrafí” dieťa. Vzťah prechádza skúškou, ktorú buď zvládnu, pokúsia sa o to, alebo to rovno zabalia a žena ostáva s dieťaťom sama (výnimočnejšie muž). Pre prichádzajúce dieťa nevytvorili láskyplné prostredie, len to tak nejako “lepia”. Možno ste aj vy takým dieťaťom. 

Nie je to tak dávno, čo jedna mladá žena zverejnila svoj zámer a zámer jej snúbenca, spočinúť na spoločnom lôžku až po sobáši. Nasledovala vlna kritiky, výsmechu a dehonestácie. Prijatie, zdá sa chceme len tam, kde sa nám páči, hrá nám do kariet a nenarúša naše navyklé spôsoby. Áno, zväčša sú to cirkvi, ktoré dbajú na to, aby pri vstupe do manželstva prešiel pár určitou prípravou. Samozrejme nie je možné pripraviť sa na všetky možné situácie, čo život prinesie a rovnako nie je to ani žiadna záruka. A predsa mi to takto dáva väčší zmysel. 

Vytvoriť domov nie je jednorazová záležitosť. Chce čas (o ktorom stále hovoríme, že ho nemáme), chce mať jasno vo svojich hodnotách a prioritách. Rovnako ani nezľaknúť sa prvých prekážok. Sú to obaja manželia, ktorí tu majú svoj vlastný vklad. Dieťa sa primárne učí napodobňovaním. A to čo vidí doma sa stane jeho základom, štartovacou čiarou do života. Prv ako budete namietať, tak iste, sú zaznamenané prípady, kedy rovnaké prostredie formovalo súrodencov (dokonca dvojčatá) úplne opačným spôsobom. To je premenná vo výchove, ktorá sa zväčša odhalí časom. 

Vo chvíli keď sa stávame dospelými sa zdá, že si môžeme vybrať aký život budeme žiť, ako bude tá naša rodina a domov vyzerať. Prekročiť tieň naučených vzorcov je možné, no nie ľahké. Traumy, ktoré si ponesieme z nášho detstva nás môžu viesť k tomu, že sa síce budeme snažiť naplniť náš dom láskou, no vo výsledku to nemusí byť ono, čosi tam predsa len bude chýbať. Nie je to však nemožné. 

Kto z nás vôbec mal ideálne detstvo? No možno tá správna otázka znie, či je to vôbec možné. Výchova je niečo, kde všetky výsledky nevidíme hneď. Vytvárať ten bezpečný a láskyplný priestor sa učíme zväčša za pochodu. 

Viem, práve v článku, ktorý má taký krásny názov, som veľmi kritická. Asi som vás mala hneď na začiatku varovať. 

Nedeľný koláč

Čo vôbec láska je? To je otázka, na ktorú ľudstvo už po stáročia hľadá odpoveď. Popísali sa traktáty kníh, lány papierových polí a predsa je otázne či máme odpoveď, ktorá nás uspokojí. Nie je náhoda, že som vám v úvode položila otázku, aký obraz sa vám vybaví pri slovnom spojení dom plný lásky. 

U mňa je to práve ten bohato prestretý stôl s krásnym obrusom, porcelán čo si už čo to aj pamätá a dobrôtky. No aj celkom obyčajný nedeľný koláč, keď si vieme spolu v pohode sadnúť. Nemyslím tie momenty, keď sa zároveň riešia ťažkosti, ktoré hádam každá rodina má. Ale ten čas, keď len sme, o nič moc sa nesnažíme, smejeme sa na hlúpostiach. Také tie okamihy, keď sa zdá, že čas sa pristavil, aby si sám tú chvíľu vychutnal. Skrátka tie celkom obyčajné chvíle, ktoré sa otlačia do našich spomienok. 

Tým prvým veľkým prejavom lásky je za mňa, rešpekt. 

Nedávno som bola svedkom toho, ako rodina, ktorá zažívala náročné okamihy a aj sa na seba hnevali, vedeli pre oslavu v rodine  (1. narodeniny vnuka) spoločne si sadnúť za jeden stôl. Načas odložili všetky spory a všetok hnev, ktorý voči sebe pociťovali. Môžete si povedať, že to nebolo potom úprimné. Lenže niečo som si v tom celom uvedomila. Ten jedálenský stôl akoby bol miestom prímeria. Ako keď sa pri napájadle zvieratá len osviežia vodou a nenapádajú sa vzájomne. 

Bol to pozoruhodný okamih a hodne som o ňom premýšľala. Vedeli zostať nad vecou. A potom o niekoľko dní si sadli a veľmi rešpektujúcim spôsobom každý vyjadril svoj uhol pohľadu. Bez toho, aby ktokoľvek ďalší to komentoval, kritizoval či akokoľvek dehonestoval názor, či samotného človeka. Cieľ bol jasný – nájsť spoločné riešenie. Nešlo to hneď, chcelo to čas.

A tak sa dostávame k druhému aspektu, bodu, ktorý veľmi napomáha tomu, aby náš dom, bol naplnený láskou. Tým druhým bodom je jednoznačne komunikácia. Ide hodne ruka v ruke s rešpektom. Aj o nej máme popísané celé traktáty a predsa. 

Roky som pracovala v advokácii a vypozorovala som, že tie najväčšie a dlho trvajúce konflikty (najmä rodinné) vzišli z fakt blbej komunikácie. Skrátka jeden niečo povedal, druhý si domyslel čosi ďalšie a už sa rozbehol kolotoč nedorozumení a obviňovaní. My sme mali možnosť sledovať to už z odstupu. Povedala by som tiež, že sa nevieme vzájomne počúvať. Počúvanie je pritom polovica dobrej komunikácie. 

Keďže som spomenula stolovanie, tak možno stojí za zamyslenie aj to, o čom sa vedú pri vašom stole rozhovory, a či viete odložiť na tento čas mobily. Vieme, že sú súčasťou našich životov, to už zrejme nezmeníme, no nemusíme ich nechať ovládať celý náš čas. To aké rozhovory sa vedú pri spoločnom stolovaní, tiež nie je bezvýznamné. 

Spomínate na film “Charlie a továreň na čokoládu”? V závere je jedna krásna scéna: Mamka nakladá polievku na taniere a Charlie a Willy Wonka sa nadšene začnú rozprávať, ako inak, o nových podnikateľských nápadoch. Vtom prichádza od mamky napomenutie, že pri stole sa o práci nehovorí. Tá scéna ma fascinuje. Viete prečo? Pretože, ten úspešný čokolatier a cukrovinkár sa stiahne a poslúchne. Rešpektuje tie prosté pravidlá rodiny. 

Tým tretím aspektom je samotná rodina. 

Dnes pozorujem ako sa kladie dôraz na individualitu. Prv to tak nebolo. Na prvom mieste bola rodina a rodina bola tá, ktorá mala v prvom rade držať pokope. V každej dobrej rodine sa zároveň ale rešpektovali indivuálne preferencie. (Občas aj korigovali, ako inak – ak syn statkára povedal, že nechce pokračovať tou vyšliapanou cestou). Tá hranica medzi rodinnou súdržnosťou, jej záujmami a individualizmom môže byť veľmi tenká, niekedy aj ťažko rozpoznateľná. Určite aj vy poznáte príbehy, kedy rodina rozhodla a niektorý jej člen sa musel podrobiť, prispôsobiť tomuto rozhodnutiu. Aj to sa stáva. 

Každá rodina má svoje pravidlá. A je to dôležité. Pre dieťa sú to hranice, mantinely, spôsob aby sa učilo, ako sa správať k sebe navzájom. To pravidlo, že pri stole sa o práci nerozpráva má mnoho rodín. Kedysi som dokonca čítala o zvyku, prv ako vstúpiš do svojho obydlia, zanechaj všetky ťažkosti z práce vonku. 

Skúste sa zamyslieť, aké pravidlá platili u vás, keď ste boli deťmi, čo ste prevzali do tej svojej rodiny a čo by ste radi zmenili. 

Tieto tri body sú za mňa kľúčové a vzájomne sú prepojené. Hovoríte si napr. láskavé slová? Alebo je každý viac ponorený vo svojom vlastnom prežívaní? Sme obklopení novými technológiami. No v čom nám vlastne pomáhajú? Musím priznať, že mňa dlho udivovalo, koľko komunikačných kanálov máme k dispozícii, no vôbec sa mi nezdá, že by to vzájomnej komunikácii pomáhalo. 

Občas sa mi zdá, že sme okolitým svetom natoľko ohučaný, že nezostáva priestor na to, vychutnať si celkom obyčajný deň a jeho prosté chvíle. A pritom práve tie obyčajné chvíle sú dôležité. Oni tvoria náš deň, náš život. Dom naplnený láskou, kde sa ozýva ten bezstarostný smiech detí, ten nádherne klokotavý, naplnený čistou radosťou zo života. Kde obyčajný nedeľný koláč chutí ako delikatesa. Viete prečo? Pretože obsahuje tú tajomnú ingredienciu, ktorá aj z obyčajného jedla robí kulinársky zážitok. Veď viete čo myslím.

To je to, čo nám všetkým prajem.

Majte nádherný deň naplnený láskavosťou

Zu 🫶🏻