3. vzácnosť – pokojná myseľ a radostné srdce

Tretia vzácnosť je taká dvojička: pokojná myseľ a radostné srdce. Premýšľala som, či by nemali byť osobitne, ale takto mi to dáva väčší zmysel, napokon vzájomne sa vedia celkom pekne ovplyvňovať.

Nepochybujem o tom, že ste to už zažili. Prečítali ste si nejaký pútavý nadpis, srdce sa vám možno aj znepokojene rozbúšilo (či len údiv a prekvapenie vás zaplavili) a tak ste sa rozhodli prečítať si celý článok (alebo pozrieť video, lebo upútavka niečo naznačovala). Čítate, čítate, no v článku ani náznak toho, čo je uvedené, resp. naznačené v nadpise. Čítate pozorne, stále čakáte kedy príde tá pointa, lenže tá neprichádza. Možno sa cítite až rozmrzelo, podvedený, pretože v tejto chvíli vám je jasné, že to čo nadpis naznačoval, bolo v skutočnosti len lákadlo, aby ste si článok prečítali. 

Venovali ste svoj čas a svoju pozornosť niečomu, o čom ste predpokladali, že vám prinesie nejaké poznanie či len informáciu. Zavádzajúce nadpisy to je ale len omrvinka, kde diktát zisku pôsobí. Nájdeme ho všade okolo nás.

Asi sa vám zdá, že som začala dosť odveci, tak poďme po poriadku, no pamätajte na tento úvodný “príbeh”. 

Čo je vlastne pokojná myseľ?

Kedysi dávno som čítala, že je to ilúzia, že už zo samotnej povahy mysle a rozumu, ktorý neustále pracuje nie je možné, aby bola naša myseľ pokojná. Áno, náš mozog neustále spracováva podnety zo svojho okolia a z vlastného tela, tak sme sa to napokon učili ešte na základnej škole. Aké sú ale tie podnety? To čo vidíme, počujeme, vnímame, ako tieto vnemy vyhodnocujeme, to všetko nás ovplyvňuje. Niečo príjemným, niečo menej príjemným spôsobom. 

Pokojná myseľ, tak ako to vnímam ja, je keď vieme tak akosi zostať nad vecou, nenecháme sa pohltiť, vieme sa pozrieť akoby z odstupu, vieme dobre zvládať záťažové situácie a neprepadáme panike. No nielen to. Ide aj o to, či sa nechávame strhnúť práve nejakým trendom, z ktorého sa už všetci naookolo bláznia. Synonymom by mohla byť psychická odolnosť. 

Čím kŕmime svoju myseľ a svoje srdce?

Možno si myslíte, že keď si pozeráte šikovne zostrihané smiešne zvieracie videá, že vaša myseľ oddychuje. Nie, nie som neurológ, ani neuropsychológ, no z toho čo už viem, tak toto je veľká ilúzia. Váš mozog aj tieto informácie vyhodnocuje. Musí. To je jeho úloha. Možno si to ani neuvedomujete, ale niekde na pozadí beží tá otázka, či je to vôbec reálne. Prečo to rozum robí, keď sa zdá, že o nič nejde? Úlohou mozgu je chrániť nás, zabezpečovať naše prežitie. Je to podobné ako to, prečo si ľahšie zapamätáme, keď sa stane niečo zlé. Je to v skutočnosti dôležitá informácia. Zapíše sa, aby sme napr. vedeli, že druhýkrát von počas búrky nie je bezpečné ísť. 

Informácie nie sú len to, čo si niekde prečítame, vypočujeme. Informácie k nám prúdia neustále a majú rôznu podobu. Môžete si večer vypočuť predpoveď počasia a predsa na druhý deň ráno, keď sa prebudíte, uvedomíte si, že váš vlastný pocit z toho čo sa vonku deje, nie je vôbec taký optimistický ako hovorila predpoveď. Všimnete si, že lastovičky lietajú akosi nízko a vaša myseľ vám vytiahne takmer zabudnutú informáciu, čo vám kedysi starká hovorila o tomto jave. Vaša myseľ teda vyhodnocuje aj práve zažívané skutočnosti a rozhoduje sa, či bude viac veriť vlastnému pocitu a očiam, ako informáciám z predpovede. 

Dnes tu máme také kvantum informácií, hoci aj z druhého konca sveta, že je otázne, či skutočne takéto informácie k svojmu životu potrebujeme. A to nehovorím o protichodnosti, výpovednej hodnote a samotnej kvalite informácii. Nástup médií (novín, rozhlasu, televízie) šírenie informácií urýchlil. Posledné roky nám vďaka internetu ukazujú priam raketový boom informácie všetkého možného. Tzv. sociálne média umožňujú komukoľvek zdieľať akékoľvek informácie a povedzme si úprimne aj akokokoľvek (bez ohľadu na nejakú etiku). Akoby ktokoľvek mohol byť cez noc odborníkom na čokoľvek, stačí že sa vie dobre predať a zabrnká nám na tie správne struny. Posledný nástroj informačných techlonógii, ktorý vyvoláva na strane jednej nadšenie, na druhej nedôveru, klamlivosť informácii len zvyšuje. Veď ktokoľvek si môže na počkanie vygenerovať takmer realistický obraz / video / text čohokoľvek. Povedala by som, že ešte celkom sami nevieme akú Pandorinu skrinku sme to vlastne otvorili, hoci odborníci z oblasti neurológie, psychológie dvíhajú varovný prst. 

Je vôbec možné uchovať si pokojnú myseľ a radostné srdce v tomto bláznivom svete, v ktorom žijeme? 

O našu pozornosť sa tak neustále ktosi, či čosi, usiluje a my v mnohých ohľadoch uľahčujeme prienik všakovakých informácií a podnetov do svojho vnútorného systému. Samotná naša pozornosť sa potom triešti na xy smerov, kĺže sa viac len po povrchu, je čoraz ťažšie sa hlbšie zamyslieť. Pritom naša myseľ je obdivuhodný nástroj. 

Je schopná logického myslenia a analýz, predstavivosti, tvorivého aktu, kde vo výsledku vidíme hoci krásny obraz či počujeme dychberúcu hudbu, a v neposlednom rade aj hlbokého kontemplatívneho procesu. To len tak v skratke na pripomenutie. 

Ticho a samota

Vydesil vás tento nadpis? Dúfam, že nie. No predsa len jedna otázka. Kedy naposledy ste si dopriali čas v tichu? Myslím naozaj v tichu, bez rušivých vplyvov telefónu, pripomienok, notifikácii, dokonca aj bez hudby či iného zdroja, ktorý by zaplnil to miesto, že sme práve sami? Že takéto chvíle ani nepoznáte? Áno, súhlasím, že môžu byť vzácne, no položte si otázku, či vás tak trošku nedesia a cielene sa im nevyhýbate. Ono to totiž so sebou nesie aj jedno riziko. Môžeme tak lepšie vnímať čo sa deje v nás samých, na povrch môžu vyplávať myšlienky a pocity, ktoré sme v behu životom v nejakej etape svojho života vyhodnotili ako nie príjemné a tak sme ich radšej zamkli niekde hlboko, hlboko, dúfajúc, že už nikdy im nebudeme musieť čeliť. 

Toto riziko tu je. Domnievam sa však, že čas v tichu, osamote, je nesmierne dôležitý pre náš nervový systém a pre náš život sám.

Vniesť viac ticha do svojho dňa, nemusí byť jednoduché. A rozumiem ak vás to desí. Začnite tým, že chvíľu hoci len desať minúť nebudete robiť nič. Možno sa vyberiete na prechádzku, pretože len tak sedieť, vám nedá. Voľte teda prechádzku s čo najväčším možným dotykom prírody (les, park). Ak sa rozhodnete pre prechádzku, potom mám k vám prosbu. Nechajte rádio doma. Ani si nepúšťajte nejaký super podcast. Vnímajte prírodu, spev vtákov. Je to blahodárny balzam na naše telo i myseľ (Podobne pôsobí aj more, ale tak to už bude treba vycestovať). 

Toto je, dalo by sa povedať prvý krok. A potom, to raz skúste ozaj len v tichu. Sledujte akých myšlienok máte tendenciu sa “chytať” a rozvíjať ich. Čo vo vás spúšťajú. Cítite odrazu hnev? Či úzkosť? Radosť? To že nám nejaká myšlienka vyvstane v mysli ešte neznamená, že ju musíme rozvíjať. Nie, nemusíme, v tom máme slobodu. Možno máte tendenciu katastrofických scenárov. Aj toho je naša myseľ schopná, naozaj v okamihu rozbehnúť scenár, len preto že sa vám zdá, že kolega vám možno o niečo vecnejšie odpovedal a vo vašej hlave to už ide. Podobne neodbytné myšlienky, tu je dobré sa na chvíľu zastaviť, preskúmať, čo v skutočnosti odrážajú. Podstatné je uvedomiť si, že nemusíme byť otrokom takýchto naučených myšlienkových vzorcov.  

Tretí krok je, vytvoriť si ten priestor na takéto rande v tichu a samote. Tu sa začne prepájať vonkajšie ticho s tým vnútorným. Raz týždenne, raz denne. Nie, nehovorte, že nemáte čas. Pozornosť, ktorú venujete svojmu vlastnému životu a nie niečomu čo vám je neustále predkladané je nevyčísliteľná. Vnímať vlastnú dušu to je ozajstná vzácnosť. 

“Myseľ je bránou do duše a to, čím si napĺňame myseľ, sformuje náš charakter” – John Mark Comer

Týmto citátom ukončím svoje rozprávanie, hoci je toho toľko. Je to obsiahla téma, no hlavná myšlienka je jasná a bude si vyžadovať aktívny prístup každého jedného z nás. 

Môžno si najskôr budete musieť zodpovedať otázky:

• na čo najčastejšie myslíte;
• o čom najčastejšie hovoríte (verbalizované myšlienky);
• aký je váš prevládajúci životný pocit;
• a tá najpodstatnejšia – čím kŕmite svoju myseľ / svoje srdce;

Nie je náhoda, že som v úvode spomínala diktát zisku. Ten totiž ovplyvňuje naše životy oveľa masívnejšie ako sme častokrát vôbec ochotní pripustiť. V čase keď som ešte verila, že môžem byť podnikateľkou, absolvovala som nejedno školenie aj ohľadom marketingu. Úprimne, nemala som z toho dobrý pocit, prišlo mi to ako čistá manipulácia. A áno vie byť tak rafinovaná, že si to naozaj nemusíme ani uvedomiť. Napriek tomu, že som poznala už mnohé triky, stalo sa mi, že ma oládol pocit, že to, či ono naozaj potrebujem. Išla som sa zblázniť, lebo som uverila tomu medovému motúziku. Potom som to začala viac sledovať, čo sa vo mne odohráva, na aké slová mám tendenciu podľahnúť “super výhodným” ponukám. 

Prečo to vôbec píšem? Pretože svet, v ktorom žijeme, nás ovplyvňuje. 

Mojim prianím je, aby sme sa zamýšľali nad tým, čo si pustíme do života, do svojich hláv a srdca. Je to tak dôležité, veď niektoré obrazy už nikdy zo svojej mysle nevymažeme. Každý okamih je dar. 

Majte nádherný deň 

Zu 🫶🏻

P.S. 

Možno sa vám zdá, že som sa venovala len mysli, no verím, že vám neuniklo, ako sa vzájomne ovplyvňujú. Radosti som sa osobitne venovala v článku “Radosť” zo začiatku tohto roka.