1. vzácnosť – čas

Je to už nejaký čas čo som narazila na zoznam 6-tich luxusných vecí v živote. Dlho, naozaj dlho som sa nad nimi zamýšľala, trošku upravila a nakoniec pridala ešte jednu položku. A tak je tu 7 vzácností života. Dnes sa pozrieme na tú prvú. 

Tou prvou vzácnosťou (luxusom ak chcete) je jednoznačne čas. Dnes žiaľ reálne môžeme hovoriť o čase ako o komodite, ktorý sa nám vytráca cez pozornosť, ktorú venujeme či mnohokrát len tak darujeme. Komu? Čomu? Nuž to je tá otázka, ktorú si musí zodpovedať každý sám za seba. 

No opäť raz som urobila malé “in medias res”, tak poďme predsa len pekne po poriadku. Rada by som vás pozvala k tomuto zamysleniu a tiež, aby ste sa na chvíľu ponorili do tohto krátkeho rozprávania:

Kedysi dávno pradávno, čas našich predkov určovalo slnko, mesiac a hviezdy. Vnímali len svetlo dňa a tmu noci. To boli ich primárne ukazovatele a toto striedanie dňa a noci bolo prvotným časovým rámcom, podľa ktorého sa orientovali. V čase, keď ešte nemali k dispozícii ani len oheň, ten čas medzi úsvitom nového dňa a západom slnka museli využiť čo najlepšie, aby si vôbec zabezpečili svoje základné životné potreby: jedlo – teplo – bezpečie. 

Tak ako sa civilizácie postupne vyvíjali, potreby a nároky sa viac rozširovali. Ako už vieme, spolu s tým vznikali často komplikované systémy počítania dní, organizovaných do mesiacov a rokov: prvé kalendáre. Vývojom hodín – od tých slnečných až po tie najsofistikovanejšie – sa časové rámce viac a viac ohraničovali.

Od čias pračloveka po dnešok sme v tomto smere urazili naozaj kus cesty. Jeden z najzásadnejších okamihov, ktorý nasmeroval našu súčasnú civilizáciu, je nepochybne veľká priemyselná revolúcia. To bol moment kedy sa čas akoby zrýchlil. Vo všeobecnosti sa toto obdobie nazýva pokrokom, začalo sa vyrábať viac, za kratší čas. 

Ľudia sa viac sťahujú do miest, ubúda tých čo pracujú na poliach, vzmáha sa obchod. Cibria sa nové zručnosti presviedčania či skrátka len “vedieť sa predať”. Kultúru charakteru strieda kultúra osobnosti a dnes tak rozvinutá kultúra konzumu. Tá nás mimo iné vedie k tomu, že dosť nikdy nie je dosť (viac sa tohto aspektu ale dotkneme v siedmej vzácnosti). Aby sme sa priblížili k tomu “dosť”, rozohrali sme jednu hru. 

To my sme tí, kto začali s časom hrať naháňačku.

Okamihy života

Nik z nás v skutočnosti nevie kedy príde v tejto pozemskej púti koniec. Nik reálne nevie, koľko času má pre svoj život vymedzený. Nik. Každým dňom je však náš život kratší. Akokoľvek sa na to pozrieme, každý deň sa dĺžka nášho života skráti. 

Každý z nás má niekde vo svojich pamätiach zapísané okamihy, v ktorých sa nás nejakým tajomným spôsobom dotkla bezčasovosť, moment, keď sa čas akoby zastavil. Verím, že každý z vás, čo čítate tieto riadky ste taký okamih niekedy už zažili. Možno to bol okamih dychberúceho západu slnka, okamih nečakanej láskavosti, či celkom obyčajného úsmevu, okamihy, ktoré sa zapíšu hlboko v nás. 

Pointa je v tom, že v našej pamäti sa viac otlačia okamihy, ako samotné dni, nech už tých dní v živote zažijeme viac alebo menej. 

Jeden čas ma do škôlky odprevádzal môj dedo. Sedávali sme v jeho kuchyni a ja som fascinovane sledovala ako tento starý muž raňajkuje. Nikam sa neponáhľa, rádio hrá akési melódie. Aj po rokoch je tá chvíľa vo mne zapísaná. Je zaujímavé, že i dnes mi niektoré melódie vedia tieto spomienky prinavrátiť a vytiahnuť ten pocit, ktorý som vtedy zažívala. 

Tak ako si ja dodnes pamätám tie obyčajné okamihy z dedovej kuchyne, či ako sme potom na jeho bicykli uháňali do škôlky, tak si i vy pamätáme a aj naše deti si budú pamätať. 

Je to len okamih. Okamih čo sme boli deťmi, čo sú naše deti deťmi. Vyrastú rýchlejšie ako sa nazdáme. Čo si budú pamätať oni? Aké čriepky pokladov si uchovajú vo svojich srdciach? Ako deti vnímame plynutie času inak a vzácnymi sa pre nás stávajú aj tie najobyčajnejšie okamihy. 

To prečo o tomto píšem a možno si kladiete otázku, čo to tu vlastne v súvislosti s časom píšem a prečo je to vlastne tak dôležité. Ten dôvod je vlastne veľmi prostá skutočnosť.

Takéto okamihy čo nás hrejú na srdci, dotýkajú sa ho, sú ako výživa pre našu ľudskosť. Nikdy nevieme, či to, čo práve prežívame, nebude tá nezabudnuteľná spomienka, akokoľvek sa to teraz javí. To je kúzlo života.

Ako to teda je s tým časom? 

Tá otázka by tiež mohla znieť: ako žiť svoj život, aby sme dobre nakladali s časom, ktorý máme k dispozícií? Veď náš život môže skončiť v okamihu. 

Mala som tú možnosť spoznať niekoľko ľudí, ktorých život skončil predčasne. Napriek neľahkým životným okolnostiam a obmedzeniam, vedeli sa akoby nad ne povzniesť, nezabudli ani na radosť a obyčajné okamihy si priam vychutnávali. Pre mňa sú to nezabudnuteľné lekcie života. 

Úprimne verím, že každý z nás chce žiť dobrý život. Nielen bezstarostný a šťastný že až až, ale skrátka keď sa na konci svojho života obzrieme tak vieme, že sme žili dobrý život; že námaha ktorú sme vynaložili, priniesla ovocie, že hoci nie vždy sa nám žilo ľahko, aj v takýchto okamihoch sme našli požehnanie, nezabudli sa radovať a smiať. Áno aj to je možné, hoci nik z nás si náročné okamihy nevyberá rád a dobrovoľne. 

To čo môžeme urobiť je dopriať si aj tie malé bezčasé zastavenia, keď si dovolíme a doprajeme hoci len zdvihnúť svoj zrak k modrej oblohe, keď vystúpime o jednu zástavku skôr, len aby sme svoje srdce potešili radostným spevom vtákov. Zvlášť keď sa nám zdá, že nás ten každodenný život pohlcuje. Nechať sa inšpirovať deťmi a popustiť tlak na všetok výkon, na všetky tie musím, to je treba. Aby naše nakladanie s časom nebola len naháňačka s ním, ako stihnúť viac a efektívnejšie. Čas je nenahraditeľný. 

Napriek tomu, že čas ako veličina ma od malička fascinovali, nebolo pre mňa ľahké uchopiť túto tému a vložiť ju do slov. Nechcela som článok o time managemente, ani nič podobné. Mimochodom, ak sa zaoberáte otázkami time managementu a budete to robiť naozaj úprimne, táto téma vás privedie k inej, úplne esenciálnej pre náš život. 

Viete, zámerom tohto článku je trošku vás aj vyprovokovať. Marketingové woodoo nás skutočne dokáže oblbnúť. Zo zreteľa stratiť svoje hodnoty nemusí byť dnes také ťažké. No najviacej ma to mrzí, keď sú do toho vtiahnuté aj deti. Ženieme sa potom, aby sme uspokojili svoje domnelé potreby. Chcela som, aby sme sa naozaj, úprimne s rukou na srdci zamysleli, ako nakladáme s našim vzácnym časom, aby sme sa vedeli pozrieť z odstupu a nadčasovosti.

Zem sa točí stále vo svojom rytme, slnko vychádza a zapadá tak ako pred sto či tak ako pred tisíc rokmi, to len my si občas myslíme, že čas sme spútali, že ho máme pod kontrolou. A pritom sme možno zabudli na to najdôležitejšie. Ctiť si i tie jednoduché okamihy, dovoliť im, aby ku nám prišli, hoci i v rade na banány ;).

Majte krásny a požehnaný čas 

Zu💗

P.S. Možno v niektorých z vás, sa ozvala námietka, keď som na prvé miesto dala čas a nie zdravie. Verte, lámala som si nad tým hlavu, no potom som si uvedomila, že takto je to správne. Prečo? To nabudúce objasním.