7. vzácnosť – ľudská dôstojnosť

Sme vo finále tejto série o vzácnostiach nášho života. Tých vzácností je nepochybne viac, teraz však, siedma vzácnosť – ľudská dôstojnosť. 

Ľudská dôstojnosť je niečo, čo je celkom rozsiahla téma, no to na čo sa zameriam budú tie oblasti, kde sa jej až neuveriteľne ľahko vzdávame, či ju strácame. Častokrát si to žiaľ ani len neuvedomujeme a to tak trošku desí.

Kde vôbec začať? Mohla by som definíciou, no tentokrát to neurobím. Pôjdeme na to tak trošku netradične, no verím, že na konci vám bude jasné. Začneme otázkou, ktorá priznám sa, ma vyvádza z miery už pekných pár rokov. Určite ste ju už niekedy počuli: “Si veriaca?” Viete prečo som zakaždým z tejto otázky rozčarovaná? Táto otázka sa akosi zredukovala na oblasť náboženstva, no každý z nás v niečo verí a tak všetci žijeme svojou vierou. Mohli by sme tiež začať otázkou: Čo znamená byť človekom?

Jedna veľká ilúzia

Možno poznáte ten starý filozoficko – pedagogický spor zvaný tabula rasa – nepopísaný list. Na strane jednej, boli zástanci Johna Locka, ktorí tvrdili, že dieťa je nepopísaný list a výchovou z neho môžeme vychovať človeka, akého chceme. Druhá veľká skupina tvrdila, že to tak nie je, že genetika je silnejšia ako výchova.

Kde je pravda? Ako zvyčajne, niekde uprostred. Prečo to ale spomínam?

Chceme počuť, aké úžasne slobodné bytosti sme, že sme to my, kto sa rozhoduje o svojom živote a máme ho vo svojich rukách. Lenže my sme najmä sociálne bytosti, ktoré potrebujú niekam patriť. Aj preto sa malé deti učia napodobňovaním. Robíme to tak ale v podstate všetci a neustále. 

Tak ako dieťa sleduje svojich rodičov, tak aj my, každý z nás niekoho alebo niečo sleduje a nasleduje.

To je prvá vec, ktorú si potrebujeme uvedomiť. Druhá s ňou veľmi úzko súvisí. Svet v ktorom žijeme nás neustále ovplyvňuje a tým aj formuje. Každý z nás sa vyvíja a mení. To je naša prirodzenosť. Akým spôsobom to ale bude? Svoju úlohu zohrá i to, čomu venujeme svoj čas, svoju pozornosť, čím kŕmime svoju myseľ a napĺňame svoje srdce. Práve tak sa postupne vytvára náš systém presvedčení, viera ktorej veríme. 

Kedysi, keď sme sa na základke učili o tom ako v 20.-tom storočí povstal nový vodca nemeckého národa, kládla som si otázku. Aj on bol na začiatku svojho života krásnym rozkošným dieťaťom. Jeho mamka ho milovala. Mala som pred očami to malé bábätko a naproti jeho dospelú podobu s tými fúzikmi. Tá otázka čo mi neschádzala z mysle bola prostá. Čo sa stalo s tým malým dieťaťom? Čo sa stalo v tom medzičase, že z neho vyrástol človek, ktorý dokázal zmanipulovať celý národ a podnietil celé to šialenstvo? Nešlo mi to do hlavy. Len pomaly, veľmi pomaly som prichádzala na to, ako nás cesta životom ovplyvňuje a to aj tým, desivým spôsobom. 

Sigmund Freud bol, či hádam aj je, uznávaným psychoterapeutom. Bol to práve on, ktorý upozornil na to, že nie sme až tak veľmi logické a nezávislé bytosti ako tomu radi veríme. Poukázal práve na to, že aj v dospelom veku sme ovládaní našimi pudmi, našim vývojovo starším mozgom. Po 2. sv. vojne tieto myšlienky brilantne využil (či skôr zneužil) jeho synovec Edward Bernays na manipulovanie más, čo vlastne pretrváva dodnes v podobe tzv. styku s verejnosťou. 

Toto nie je niečo čo chceme počuť, no práve toto je ten princíp, ktorý využívajú marketingoví experti. Ich prácou je presvedčiť nás, že ten či onen tovar / službu / kurz, v skutočnosti potrebujeme – vytvoria našu túžbu a potrebu. No nielen tak. To presvedčenie je prepojené na nejakú silnú emóciu, využíva sa motív túžby “k”, alebo túžby “od”. Napr. motív túžby “k” bude cieliť veľmi často na šťastie a radosť. A kto by sa už len nechcel cítiť šťastne, keď si stačí kúpiť … na jeden klik. Povedzme si tiež úprimne, že ich prácu vidíme všade. Neustále sme zahltení týmto balastom. 

Hluk sveta, rozptýlenie, nerovný boj s algoritmami sociálnych médií, to všetko nás ovplyvňuje. Dnes už nie je tajomstvom, že na vývoji algoritmov sa podieľali neurológovia a psychológovia. Ten súboj je teda ozaj nerovný. Kým sme teda pre nich? V celom tom chaose nie je umenie stratiť zo zreteľa svoje skutočné potreby, túžby a hodnoty.

Priznám sa, že mňa spočiatku hnevali všetky tie reklamy, ktoré sa vsúvajú do filmov. A tak som začala ten čas využívať inak. Tu poumývam riad po večeri, tu odosteliem posteľ, tu si umyjem zuby, .. No zároveň nemôžem povedať, že by som ich celkom nevnímala. Rovnako ma začalo vytáčať, keď na insta mi začalo predhadzovať všetko možné, len nie to, čo mám v sledovaní. A tak som celý ten insta svet obmedzila. Nestojí mi to za to. Radšej si potom vyhľadám, keď sa chcem konkrétne pozrieť, ale to behanie po obrazovke ma pravdu povediac nebaví, pripadá mi dehonestujúce, veď načo som si potom označila, koho chcem sledovať.

Tá podstatná otázka ale zostáva: Koho nasledujeme? Lebo práve tomu najviacej umožňujeme, aby nás ovplyvňoval a formoval. A nie, naozaj nemám na mysli len sociálne médiá. Ich vplyv je iste nepopierateľný, no čo tak večerné správy, keď vidíte ako vrchnosť pristupuje k svojej práci? To všetko na nás vplýva. 

Vedieť si povedať: “mám dosť”

Mala som to šťastie spoznať človeka, ktorý si vedel povedať: mám krásny dom, super auto, deti sú na skvelých školách, niekoľkokrát za rok ideme na dobrú dovolenku, mám dosť. Nepotrebujem viac a nepotrebujem sa viac uháňať.

Úprimne, je to veľká vzácnosť, vedieť si toto povedať, dnes v našom civilizovanom svete plnom konzumnej kultúry. Len tak medzi nami, pozreli ste sa niekedy na eshopy, kto za nimi v skutočnosti stojí? Komu tým reálne naplníte vrecká? Veríte, že vás vidia ako človeka, alebo ako zdroj ich vlastného príjmu? 

Diktát zisku a celá jeho mašinéria sa priamo dotýka ľudskej dôstojnosti. 

Tí prv narodení si to nepochybne všimli, že sa dnes nevyrába v kvalite ako kedysi. Prijali sme to, čo iné zostávalo. Kedysi výrobcovia boli hrdí na svoju prácu. Vážili sme si značky, pretože niečo znamenali. Dnes na tom až tak nezáleží. Vidím to na tvárach samotných predajcov. Oni vedia, že nemajú v obchode kvalitný tovar. Tí serióznejší vám aj pošepnú, aby ste nekupovali tú práčku, lebo na ňu bolo priveľa reklamácii. Ale poniektorí sú z toho otrávení. Ako môžu byť hrdí na svoju prácu? Ako im má prinášať radosť? 

Pozrime sa na niečo čo sa volá zákaznícky servis. Kedysi ho firmy s hrdosťou zavádzali. Dnes v snahe o čo najväčšie zníženie nákladov s vami komunikuje robot. Sme to teda my, ktorí musia svoju komunikáciu prispôsobiť, znížiť na úroveň, aby nám ten robot rozumel. Teda ani len “zákaznícky servis” nejde v ústrety ľudskej dôstojnosti. Česť výnimkám a tie si naozaj veľmi vážim.

“V dnešnom uponáhľanom a komplikovanom svete nie je jednoduché vychutnávať si momenty zvyčajnej každodennosti – deti, rodinu, susedské vzťahy, prírodu, prechádzky, vzájomné stretnutia či spoločné stolovanie. Život nie je ambiciózna súťaž, práve naopak. Život je o hľadaní krásy v bežných veciach a kultivácií rutiny na výnimočný zážitok.” – Thomas Moore

Tak ako som už minule napísala, aspoň na jeden deň v týždni nechajme za sebou celý ten hučiaci svet, čo neustále strháva našu pozornosť všakovakými smermi a dovoľme si ten luxus len byť, vychutnávať si tie najobyčajnejšie okamihy.

Živá a či umelá 

Áno, mám na mysli práve tú novú informačnú technológiu, tzv. umelú inteligenciu. Narovinu hovorím, vyštudovala som Informačné systémy a služby v aplikácii na Knihovníctvo a VTEI (vedecko-technické informácie) a práve preto nie som nekritickým nadšencom tejto novej technológie. Nejde mi skrátka nevidieť to pozadie za tým. 

Úprimne si myslím, že si stále celkom neuvedomujeme akú Pandorinu skrinku sme to otvorili. No možno tí, ktorí z tohto celého profitujú a vývojári to veľmi dobre vedia. 

Mám rada históriu, no pravda tiež je, že ma chvíľami desí to uvedomenie, že stále sa opakujú motívy nášho ľudského počínania. A tak mi neschádza z mysle otázka či sme už natoľko ako ľudstvo vyspelí, aby sme ju (um. inteligenciu) dokázali využívať múdro. Tak trošku o tom pochybujem.

“Byl jsem chvíli opilý jejími schopnostmi, ale brzy zavnímal, že se kvůli tomu odpojuji od lidskosti, od nedokonalosti, od vlastní tvořivosti. Stát se Bohem díky AI není to stejné jako kráčet s Bohem.” – Petr Štepánek

Práve tejto techlógii zadávame čoraz viac úloh, ktoré by sme s prehľadom zvládli sami. Práve to sú zároveň tie okamihy, kedy sa vzdávame v akomsi mylnom domnení a opojení svojej ľudskej dôstojnosti, svojej hodnoty. 

Poniektorí si ešte pamätajú ten čas, keď sa začali objavovať prvé domáce spotrebiče. Hovorilo sa o tom, koľko času gazdinky ušetria. Otázka znie, či ho ozaj ušetrili. Je to podobné ako s peniazmi. Ak ich budete mať viac, tak ich poväčšine aj viac miniete. Rovnako je to aj s časom. Ale na čo minieme ten čas, čo ušetríme, keď prácu zadáme tejto technológii? A kam sa ako ľudia v skutočnosti posunieme my sami? 

Ak nebudeme využívať plnohodnotne svoj mozog, zakrnie a my jednoducho povedané “ohlúpneme”. Ak ohlúpneme, budeme ešte ľahšie manipulovateľní. Kým? No to je tá otázka. 

Dobrý deň

Viktor Frankl si všimol, že jeho súputníci v koncentračnom tábore, ktorí mali svoj zmysel života, ten dôvod žiť, sa tak ľahko nezlomili. Možno ide práve o to. Mať jasno v tom, prečo ráno vstávame z postele. Môžete ho nazvať zmyslom života, či Ikigai, či akokoľvek sa vám páči. Občas sa domnievame, že ten zmysel života musí byť niečo veľkolepé, no čo ak stačí, robiť si dobre svoju prácu, vedieť sa úprimne usmiať na ľudí okolo seba, povedať milovanej osobe, že ju milujete, či zahrať sa s dieťaťom a byť pri tom všetkom prítomní? Nie mysľou niekde inde? A čo slová, ktorými sa častujeme?

Správne slová nám vedia priniesť ten správny vietor do plachiet a nasmerovať náš život. Slová však vedia aj vziať ten vietor života z plachiet. Akým slovám budete veriť, dáte im váhu, bude odzkadľovať vašu vieru. Na sociálnych sieťach si ľudia dovolia povedať aj to, čo by do očí nikdy nepovedali. Ktokoľvek si tu môže povedať čokoľvek a aj akokoľvek. Nejde o nejakú reguláciu, ide o praobyčajnú slušnosť jedného človeka k druhému. Napokon i to je prejavom ľudskej dôstojnosti.

Mimochodom, všimli ste si, ako na vás pôsobia tie celkom obyčajné slová? “Dobrý deň”, doplnený o úprimný úsmev, pohľad ktorý neuteká hneď niekde inde sotva vyjdú tieto slová z úst? Dokáže malé zázraky, tak čo keby sme začali s obrodou tejto obyčajnej záležitosti. Veď kedysi bolo prirodzené, že sa ľudia pri vstupe do obchodu pozdravili. Akosi sa to vytráca. 

Ak sa nám do života viac a viac natískajú roboty, umelá inteligencia, chladné algoritmy, o čo viac potrebujeme to hrejivé teplo ľudskosti? 

Ľudská dôstojnosť je našou prirodzenou súčasťou. Je úctou k daru samotného života, vďakou zaň. Ak si niečo vážime, sme za to vďační, chováme sa náležite tomu. Tak prečo sa jej tak ľahko vzdávame? Zamýšľajme sa nad tým, čo si pustíme do svojho života. Chráňme si svoju dôstojnosť. 

Ak budete mať nabudúce nutkanie siahnúť po niečom čo vás veľmi, veľmi láka úprimne si položte otázku, či to ozaj potrebujete, či sa s vami niekto len nehrá, či to nie je v skutočnosti len exkrement poprášený zlatou farbou a jeho jediným zmyslom je priniesť niekomu (možno na druhej strane sveta) bohatstvo. Prajem nám, aby sme kultivovali našu ľudskosť, dôstojnosť a slobodu, aby sme sa vymanili spod oprát dychtivej mašinérie zisku, pre ktoré sme tak akurát dojné kravy. Nemusíme byť jej otrokom.

“Žijeme vo veku závislostí. Budúcnosť bude patriť tým, ktorí vytrénujú svoju myseľ k odolnosti voči nim.” – Karel Matocha

Nie, nie sme dokonalí a nikdy nebudeme. Vždy v našich životoch budú tie “zakopnutia”, o ktorých sa budeme domnievať, že to bola chyba. Poniektorí i nedostatky a ťažké životné okolnosti využijú, pretavia do niečoho úžasného a prejaví sa tak ich nezlomnosť. Tú nezlomnosť máme v sebe všetci. 

Asi som vás mala varovať, že to bude dlhší článok, preto ak ste dočítali až sem, úprimne vám ďakujem, že ste svoj čas venovali tomuto zamysleniu. 

Od srdca k srdcu

Zu 🫶🏻