Životná kríza ako dar

Prečo som tu? Aký zmysel má môj život? Čo mám robiť? Mučivé otázky, ktoré sa znovu vynorili na povrch v čase keď som čelila svojmu zhubnému nádoru. Objavovali sa vždy v pravidelných intervaloch už po niekoľko rokov, no teraz pod hrozbou smrti dostali akýsi iný rozmer.

Je to už nejaký ten rok čo som zažívala túto svoju krízu života. Dostala som sa až na samé dno. Cestou dolu je však možné objaviť netušenú silu svojej bytosti. A dobrá správa tiež je, že ak padneme na dno, tak jediný smer kam môžeme ísť, je hore.

Jednou z mojich silných stránok je vedieť si v krízových situáciach zachovať chladnú hlavu a postupovať krok za krokom. Napriek tomu, toto bola predsa len nová situácia. S odstupom času som hľadala odpovede na otázku, ako som to vôbec zvládla a čo mi najviacej pomohlo. A tak pomaly krok za krokom sa začali vynárať aj odpovede na moje neutíchajúce otázky o živote.

Takže, čo bolo to, čo mi najviacej pomohlo?

Zastavila som sa

Je to prvá vec, ktorú pre seba môžeme v čase krízy urobiť. Je zároveň i nevyhnutná.  Kedysi dávno som čítala jeden citát, bolo to niečo v tom duchu, že tri dni postáť, obzrieť sa za seba s tichou úprimnosťou, to znamená dostať sa dopredu o celé roky. Pamätám si, že už vtedy sa mi páčil. Niečím ma oslovoval, dotýkal sa niečoho hlboko vo mne.

Zastaviť sa dáva ten priestor a čas, aby sme sa vôbec mohli pozrieť na to, čo sa to vlastne deje v mojom živote. Bez zastavenia sa, sa náš život môže podobať tomu malému škrečkovi čo stále usilovne behá vo svojom koliesku. Snaží sa, maká a predsa sa nikam nedostane. Potrebuje sa zastaviť, vyjsť von z toho kruhu, pozrieť sa naň z odstupu. Samozrejme malý škrečok má určitú obmedzenú kapacitu, aby si zároveň aj uvedomil čo sa deje. Oproti nemu teda máme predsa len výhodu.

Vo chvíli keď sa zastavíme a uvedomíme si, že niečo v našom živote nie je úplne o.k., môžu nás zaplaviť nie zrovna príjemné pocity. Cítime to, no možno v tejto chvíli ešte nevieme čo a ako ďalej. Zatiaľ len vidíme, že sme sa točili v škrečkovom kolese. No ako z toho von? Nájsť to, čo je práve pre mňa to najlepšie si vyžaduje čas, byť úprimná a láskavá k sebe samej a povedala by som, že aj kus odvahy.

Z môjho života: 

Istým spôsobom som mala aj šťastie. Po prvotnom šoku, som svojho šéfa požiadala o dva týdne voľna. Potrebovala som ich a môj šéf mi to umožnil, za čosom nesmierne vďačná. Každý z nás vo chvíli keď zažije šok, traumu, alebo si s hrôzou uvedomí, že nežije svoj život potrebuje čas, priestor a odstup.

Nebolo to vôbec ľahké obdobie, no som nesmierne vďačná za to, že sa mi dostalo tohto času. Tento čas som využila najlepšie ako som v tej chvíli vedela. Každý deň som preto chodila na dlhé prechádzky do lesa. Čo mi priniesli?

Les

Jednoznačne a bez pochybností. Sprvu som zvažovala dať ho na prvé miesto, no potom som si uvedomila, že bez zastavenia sa, bez toho priestoru by to nebolo možné.

Stromy, kyslík, zeleň – som  presvedčená že nielen na mňa pôsobí pobyt v lone prírody tak magicky.

Stromy sú absolútne unikátne a majestátne.

Zlepšujú vzduch, filtrujú ho, zachytávajú jedovatý prízemný ozón a jemné prachové čiastočky, filtrujú aj ďalšie toxické látky, vyrovnávajú teplotné extrémy, produkujú životodárny kyslík, tak dôležitý pre náš život. Ak nie sme zvyknutí na prechádzky v lese, tak spočiatku sa môžu objaviť až závraty. Môžeme si tak uvedomiť že nejaký čas už žijeme na kyslíkový dlh. Naviac zelená farba pôsobí upokojujúco.

V lese môžeme cítiť priamo pulzujúcu silu života. 

les – krok za krokom (zdroj: pixabay)

Každodenné prechádzky v lese mi poskytli priestor premýšľať. No nielen to. Tým, že som zároveň kráčala, kládla jednu nohu pred druhú, moje myšlienky sa museli držať pekne pri zemi. To je niečo, čo je pre mňa zvlášť dôležité. Ako myslový typ mám tendenciu ulietavať v myšlienkach a tak je pre mňa uzemnenie obzvlásť podstatným.

Mojou hlavou vírilo priveľa otázok a primálo odpovedí. No vo všetkom tom zmätku, ktorý som prežívala som si počas tých nekonečných prechádzok v lese uvedomila jednu vec. A to, že sa nikam nepohnem ak si neujasním čo vlastne chcem.

Mojou životnou krízou bol zhubný nádor a tak v tejto kríze tie najpodstatnejšie otázky vo vzťahu k tomu čo chcem boli tieto:

• Čo mám urobiť aby som sa rýchlo zbavila tohto problému?
• Chcem sa vyliečiť a žiť?
• Končím v tomto živote?

Nech čelíme akejkoľvek životnej kríze tieto tri otázky nám môžu pomôcť. Je možné ich prispôsobiť danej situácii. Pozrime sa teda ešte raz na to, o čom v skutočnosti tieto otázky hovoria:

1. otázka: Čo mám urobiť, aby som sa rýchlo zbavila tohto problému? 

V skutočnosti táto otázka hovorí asi toto:

Táto situácia, ktorú práve prežívam mi nie je príjemná, a chcem, aby to čo najskôr skončilo a ja som mohla vo svojom živote pokračovať a žiť tak ako doteraz.

2. otázka: Chcem sa vyliečiť a žiť?

V skutočnosti táto otázka hovorí asi toto:

Netuším ako dosiahnúť svoj cieľ a či je vôbec možný. Jediné čo viem je, že sa do toho budem musieť celá vložiť a zrejme ma táto cesta zavedie tam, kde si teraz ani len neviem predstaviť, čeliť novým skúsenostiam. Pri tejto otázke zvyčajne cítime zároveň aj určitý závan dobrodružstva.

3. otázka: Končím v tomto živote?

V skutočnosti táto otázka hovorí asi toto:

Mám na výber, či sa danou vecou budem vôbec zaoberať, alebo ju uzavriem, nech by mal byť výsledok akýkoľvek. Nemám chuť sa týmto problémom vôbec zaoberať a nechám, nech sa to nejako vyvinie.

Mala som jasno v tom, že tá prvá možnosť je niečo čo nevedie nikam. Druhá možnosť, pri tej som si jasne uvedomovala, že to bude najnáročnejšia voľba, no zároveň som vnímala, že ak to zvládnem, tak čaká na mňa najväčí dar, najväčšia odmena – bol tu prísľub samotného života. Keď sa mi vynorila v mysli tretia možnosť, tak ma to sprvu prekvapilo. No uvedomila som, si že aj takáto možnosť je.

A to ma priviedlo k ďalšiemu kroku:

Prijala som ten najhorší možný výsledok: 

Nech prechádzame akoukoľvek životnou krízou, vždy je tu niečo z čoho máme najviacej obavy. To čo nás možno až desí, vzbudzuje hrôzu. Myslím, že práve tým, že u mňa to šlo tak plynule, a že som sa pri kladení otázok už dotkla tejto oblasti, bolo to pre mňa ľahšie prijať.

V mojom prípade tým najhorším možným výsledkom bola prosto smrť. Musím priznať, že vo chvíli keď som si uvedomila, že aha, veď ja môžem aj zomrieť, tak ma v skutočnosti naplnil obrovský pokoj.

Som hlboko presvedčená o tom, že práve v tomto bode sa v skutočnosti aj začalo moje liečenie. Tým, že som prijala ten najhorší možný výsledok, tak akoby som vzala silu tomu veľkému bubákovi a to bolo oslobodzujúce. Moja energia sa tak neplytvala na strach a boj proti niečomu. Mohla byť využitá pre samotné liečenie.

Tomu veľkému bubákovi – smrti, som sa pozrela do očí a uvedomila si, že to nie je žiaden strašiak. Bola to len jedna z možností, ako toto všetko môže skončiť.

Až keď som prijala aj túto možnosť, bola som pripravená sa plnohodnotne rozhodnúť. O tom, ako mi les ale pomohol a pomáha vo veľkých rozhodnutiach niekedy nabudúce. No práve vtedy sa zrodilo z čista jasna jedno “cvičenie”.

Ujasnila som si kde je moja pravda

Toto uvedomenie bolo pre mňa hodne zásadné. Pokúsim sa vám to priblížiť, no skrýva sa tu viac rovín pravdy.

Verím, že každý kto sa ocitol v náročnej životnej situácii zažil ako mu jeho okolie dávalo rady k tomu čo má robiť. Možno i my sami sme si začali čo to študovať, rozhliadať sa, aby sme sa rozhodli a konali správne. Možno poznáte ten moment, kedy ste až zavalení všetkými zaručenými spôsobmi, ktoré môžu váš problém vyriešiť.

V jednom bode som si ale uvedomila jednu vec. A to, že každý má svoju pravdu. Lekári, i rozmanití liečitelia. Všetci verili v tú svoju pravdu. Každý obhajoval práve ten svoj spôsob ako jediný správny. Pochopila som, že sa nemôžem oprieť o ich pravdu a uvedomila si, že aj ja potrebujem nájsť tú svoju. Len tak sa totiž budem môcť oprieť o túto pravdu v čase keď príde kríza.

Pochopila som, že:

áno, všetky odpovede si nosíme v skutočnosti v sebe

bod obratu (zdroj: pixabay)

Opäť sa vynorila jedna veľmi podstatná otázka. Otázka, ktorá znamenala bod obratu v mojom živote. Bod obratu je presne to miesto, kedy udalosti umožnia iný smer ako ten predpokladaný.

Tá otázka bola:

Kedy ak nie teraz bude ten okamih, aby som sa riadila podľa seba? Čo ak už nikdy nebudem mať príležitosť žiť to ako to cítim?

A tak som počúvla seba samú. Je to zároveň aj moja veľká vízia. Aby všetci mohli žiť s dôverou v svoju pravdu, v seba samého.

Z môjho života: 

Nie je ľahké nájsť slová, ktoré by najviacej vystihli tie pocity v momente, kedy mi prebehla táto otázka mysľou. No asi by som to nazvala tak, že ma zároveň zaplavil obrovský pocit úcty k samotnému životu. Cítila som jasne, že teraz sa rozhodujem pre život.

A napokon jedno kúzlo 🙂

Ľudovo mu hovorím “áchnutie”. Áno čítate správne. Jedno obdobie som sa na svoje každodenné prechádzky do lesa vyberala aj spolu s fotoaparátom. Dlho som po ňom túžila, no zároveň aj odkladala na až niekedy. Možno to poznáte. A tak som si splnila svoj dávny sen. Kúpila som si foťák. Červený ako som chcela sa mi už neušiel, no milujem aj ten svoj anjelsky biely.

Istým spôsobom ma zachránil. Bolo to v čase, kedy som zažívala naozaj krízu. V tom čase som mala jasno len v tom, že áno, chcem žiť a teda vyliečiť sa. No ešte som presne nevedela ako konkrétne sa budem liečiť a začínala som z toho byť dosť nesvoja.

Za cieľ som si vtedy dala, že neodídem z lesa prv ako neodfotím tri nádherné veci. Tri veci, ktoré keď uvidím, tak sa dotknú môjho srdca a ja sa zmôžem len na to: ách, to je krásne. Chápete už prečo to volám áchnutie?

Čo sa tu ale v skutočnosti dialo?

V skutočnosti na to, aby som si mohla vôbec všimnúť tie tri veci som potrebovala byť pozorná, byť bdelá. Držalo ma to v prítomnom okamihu. A to bolo kľúčové.

Nebolo teda možné v tomto rozpoložení lietať mysľou sem a tam, zaoberať sa snáď na tisíc-krát otázkou na ktorú som nevedela nájsť odpoveď. No týmto spôsobom to šlo. Tým, že som na danú otázku prestala priam kŕčovito myslieť, dala som akoby priestor na to, aby mohla prísť odpoveď.

Mám veľmi rada tieto svoje fotky. V týchto fotkách vnímam akési zvláštne kúzlo. Sú celkom obyčajné. Nemala som v tom čase chuť nejako zvlášť extrémne sa zaoberať technikáliami svojho foťáku. No napriek tomu práve fotky, ktoré vznikli v tomto období mám asi najradšej.

Slovo záverom:

Nech už teda teraz prechádzaš akoukoľvek životnou krízou, či už si kladieš otázky aký zmysel má môj život, moja práca, prečo som tu, či aké je moje poslanie, tak sa v prvom rade sa zastav. Vyber si čo Ťa najviacej oslovilo, čo Ťa priťahuje a preskúmaj túto možnosť. Možno objavíš kúzlo kladenia otázok, nádheru a veľkoleposť lesa a tým aj tú nádhernú veľkoleposť svojho JA.

Ďakujem, že si došla až sem, že Ti záleží na sebe a svojom živote.

Ži svoje nádherné, žiarivé JA

S láskou a svetlom Zazka