Život v ilúziách

Dnes by som sa pozrela na ďalší dôležitý aspekt, ktorý zohral svoju rolu v návrate rakoviny do môjho života. Ako prvé sa budeme venovať niečomu, čomu viac alebo menej všetci podliehame. A to ilúziam. 

V minulých článkoch sme si prešli dva veľké aspekty, ktoré prispeli k tomu, že sa mi rakovina po 8-mych rokoch vrátila. Aj s úrokmi povedala by som. 

Len pripomeniem – najväčšia, avšak nenaplnená túžba môjho života a strachy, ktoré ma ovládli.

Ilúzie

Našu realitu vytvára to, ako veci a udalosti okolo seba a vo svete vnímame. A tak sa môže stať, že v nejakom bode svojho života uveríme niečomu, čo naše vnímanie skresľuje. Možno tu narazíme na dávne zranenie, tak dávne, že si naň ani nespomíname, no niečoho hlboko v nás sa dotýka.  Tento skreslený vnem skutočnosti potom ovláda naše vnímanie reality, ovplyvňuje naše zmýšľanie i konanie. 

Jednou z ilúzii, ktorá narobila paseku v mojom živote bolo, že všetko mám stále pod kontrolou. 

Napokon denne som využívala silné nástroje a tak sa niet čo čudovať. Namýšľala som si, ako všetko super zvládam. Premýšľam, čo mohol byť ten varovný moment, že ma všetky tie udalosti strhávajú viac a viac do svojho víru. Myslím, že tým varovným signálom mohlo byť práve to, že som sa prestávala smiať. Hoci som si každý deň našla niečo, čo mi prinesie radosť, nestačilo to. To prečo a v čom bol v skutočnosti problém o tom neskôr. 

Tou druhou veľkou ilúziou, ktorá ma ovplyvnila, je presvedčenie, že všetko musím zvládnuť sama. Je to niečo, čo mám hlboko zakorenené a preto požiadať o pomoc nie je pre mňa celkom jednoduché. 

Táto ilúzia, presvedčenie, že všetko musím zvládnuť sama, je však hodne zhubné. Tá téma, ktorá sa za ním skrýva je totiž dôvera. Dôvera v samotný chod života, dôvera v druhých a keď sa pozrieme pod pokrievku tak je narušená i dôvera v seba samého. Verte, priznávalo sa mi to len ťažko. Uvedomiť si to, bolo ako poriadna facka.

Vždy som verila, že v skutočnosti aj tak čokoľvek prežívame sme v tom sami. Tak mi to hovorila moja logika. Áno, priatelia, rodina, môžu nás na našej ceste povzbudiť, podporiť, prejaviť súcit a je to veľká podpora. No samotné kroky za nás nikto iný neurobí. Presne preto som uverila, že sme v skutočnosti sami. 

Požiadať o pomoc 

Áno, pre hodne z nás, nielen pre mňa, je to celkom náročný úkon. Vyžaduje aj dávku odhodlania a odvahy a samozrejme potom prichádza otázka, koho vôbec požiadať o pomoc. Komu môžem naozaj dôverovať a s čím, mi kto môže pomôcť. Platí to zvlášť v citlivých témach našich životov. 

Myslím si, že sme vedení k tomu, aby sme si poradili sami. Aspoň tá moja generácia. Napokon, počas liečby som sa o tom x-krát presvedčila. 

Trošku preskočím na tej dejovej osi, ale verím, že sa nestratíte. 

Keď teda bolo jasné, že rakovina sa vrátila a lekár mi povedal, že bude potrebné podanie aj tzv. zabezpečovacej chemoterapie, nebolo mi veru všetko jedno. Napokon, som to zažila s dvomi tetami a nebolo to nič pekné. 

A tak som si tentoraz vydobila, že chcem onkopsychologičku. Nebol to vôbec jednoduchý proces. Za mňa bolo chybou, že mi ju ani jeden z tých lekárov nenavrhol sám, keď som priznala, že mám z toho čo sa bude diať naozaj obavy. Priznávam, chcela som ju hlavne kvôli všetkej tej náročnej komunikácii, či skôr nekomunikácii s lekármi. To boli občas naozaj šialené situácie.

Musím priznať, že v tomto smere sme my obyčajní pacienti jednoducho vyspelejší žiaľ ako lekári. 

Komukoľvek keď som priznala, že mám onkopsychologičku, vyjadril súhlas, že to je dobré rozhodnutie. Až ma to prekvapovalo. Naopak lekári keď na to prišla reč reagovali úplne opačne. V ten moment, beztak náročná komunikácia (pretože, čo sa vôbec pýtam) sa úplne dostávala na bod mrazu. Väčšinou ma obdarili pohľadom, ktorým dávali jasne najavo čo si myslia. Prosto akoby to bola slabosť. 

Ja sama som rada, že som tak urobila, pretože faktom je, že bez onkopsychologičky, by som tie šialené situácie, pokusy o nejaký normálny rozhovor s lekármi na Heydu fakt nedala a celé to jednoducho vzdala. 

Takže áno, bola to pre mňa veľká vec požiadať o pomoc. No v čase pred prepuknutím, som jednoducho verila, že to všetko zvládnem sama, že mám celú situáciu pod kontrolou, aj keď som sa začínala cítiť viac a viac diskonfortne. 

Pozornosť  a prijatie

To, že som uverila, že mám všetko pod kontrolou a že všetko nielen musím zvládnuť sama, ale že to aj sama zvládnem bol i fakt, že za posledné roky, som sa viac a viac venovala svojmu telu. 

Verila som, že mu venujem dostatok pozornosti a že mu lepšie rozumiem. Zjavne to bola veľlá ilúzia, keďže tie prvotné príznaky som prehliadala, alebo možno len nechcela vidieť. Pretože, čo ak by to predsa len bola pravda. Je určite fajn začať viac vnímať svoje telo, lepšie rozumieť všetkým tým signálom, ktoré sa objavujú. Lenže chce to tak trošku aj odvahu pozrieť sa pravde do očí. 

Viete prečo toľko ľudí nechodí na preventívky? Pretože jednoducho tá sladká nevedomosť čo sa v mojom tele deje nás na určitej úrovni chráni pred tým, keby sme museli čeliť nie príjemnej pravde. Lekár by mohol potvrdiť krutú pravdu. A tak veríme, že problém je niekde ďaleko, že nás sa to netýka. 

V roku 2020 som preventívku nemala. Môžem povedať, že skrz covid a všetky tie obmedzenia, stopnuté preventívky, a bola by to čiastočne aj pravda. Pravda tiež je, že som mohla trvať na vyšetreniach, no alibisticky som si povedala, že veď čo sa môže stať, keď jeden rok vynechám. Odpoveď som dostala hneď ten ďalší rok, kedy už bol prúser na svete.

Takže dávať pozornosť svojmu telu, tomu, ako sa cítim je síce fajn, no za mňa nestačí. Je potrebné potom aj tie signály vedieť prijať a vedieť s nimi pracovať, nepodliehať príp. panike, či strkať hlavu do piesku. 

A nie vždy je to jednoduché. Pozdieľam s vami jeden príbeh. 

Keď som pred rokmi bola pozorná voči svojmu telu, vnímala som už to prvotné, keď som sa začínala cítiť nie celkom v poriadku. Mala som jednoducho pocit, že niečo nie je o.k. Lenže keď som zašla za lekárom, tak ešte nič nenašiel. Vždy to nejaký čas trvalo, kým sa to plne prejavilo na tele a lekár vedel svojimi vyšetrovacími metódami niečo zaznamenať.

A tu je práve pole pre alternatívne prístupy. Tiež dopriať si naozaj chvíľku pre seba. Dať si ten priestor vôbec si uvedomiť ako sa cítim, už to veľmi pomáha. 

Určite je toho viac, ale toto vnímam ako najpodstatnejšie. Možno sa vám zdá, že žiadne takéto ilúzie sa vás netýkajú. A to vám úprimne gratulujem. No možno ste si uvedomili, že tiež takmer celý život veríte tomu, že ste na všetko sami. Doprajte si objatie, uznajte, že je to naozaj ťažké a skúste sa zamyslieť čo to mohlo spôsobiť, prečo ste tomu uverili. 

Nabudúce tento seriál vypovedajúci o tom, prečo sa mi rakovina po 8-mych rokoch vrátila pomaly ukončíme. Pozrieme sa na tému, ktorá mnohých zrejme podvihne zo stoličky. A to, prečo napriek všetkým nástrojom a technikám, ktoré som denne používala, sa rakovina vrátila. Prečo aj ľudia, ktorí sa venujú tzv. osobnému rastu ochorejú.

Majte nádherný deň 

Zu 💖