Prečo sa rakovina vrátila, napriek všetkým tým nástrojom a technikám?

To je asi tá najzásadnejšia otázka. Takže, prečo? Chvíľu mi to trvalo, no napokon som si uvedomila, že ani tu odpoveď nie je až taká ťažká. 

Pre poriadok si zopakujme aspekty, ktorým som sa už venovala a ktoré v návrate rakoviny zohrali svoju úlohu:

1. najväčšia túžba môjho života, avšak nenaplnená – Hurikán menom rakovina
2. strachy, ktoré ovládli môj život – Keď strach opantá náš život
3. ilúzie, ktorým som uverila – Život v ilúziách

A teraz tu máme hodne zásadnú otázku:

Prečo napriek všetkým tým nástrojom a technikám, ktoré som za posledné roky používala sa rakovina vrátila? 

Iná otázka, viac všeobecná, môže znieť: prečo ochorejú aj ľudia, venujúci sa tzv. osobnému rozvoju?

V zásade je tu niekoľko dôvodov, tak poďme postupne.

Západ slnka a replikácia

A začnem trošku od buka. Predstavte si, že sa dívate na ten najnádhernejší západ slnka. Ste dojatí, celkom uchvátení celou tou nádherou, čo sa pred vami predostiera. Celá tá scenéria sa dotýka niečoho hlboko v nás samých. Ja hovorím, že sa dotýka priamo našej duše. 

Je to tak úžasný zážitok, že ho chceme zažívať znovu. A tak to skúsime. Hneď ďalší večer. No ten ďalší večer to už nie je také úžasné, nejde to cítiť rovnako. Môžeme sa cítiť až trošku rozladene, prečo to znovu nešlo.

A potom o nejaký čas, celkom znenazdajky, keď sa vraciate možno z príjemnej večere, pred vašim zrakom sa predostrie opäť jeden nádherný západ slnka a vy sa opäť cítite blažene. 

Čo sa tu v skutočnosti deje? Je to v podstate celkom prosté, hoci plne to pochopiť môže chvíľu trvať. Aj mne to chvíľu trvalo. 

V rámci osobného rozvoja sa odporúča všeličo: meditácia, vizualizácia, relaxácia, len tak byť sám so sebou a zvedomovať si svoje pocity, čistiť svoje presvedčenia a sľuby, atď. Zoznam je snáď nekonečný. Tiež sa odporúča ich pravidelné opakovanie, pri niektorých na dennej báze. 

Ja som si na pravidelnej báze prechádzala aj procesmi The Journey a Theta healing. Takže prečo? 

Ten problém, ktorý tu vzniká sa volá replikácia. Myslím si, že toto je ten problém, prečo väčšinou aj tzv. manifestácie nefungujú. A ja sa modlím, aby som našla tie správne slová, aby každý kto číta tieto riadky to pochopil a nemusel už podľahnúť tej veľkej chybe. 

Takže povedzme, že sa rozhodnete, že si budete každé ráno vizualizovať, aj so všetkými zodpovedajúcimi pocitmi a vnemami váš vysnívaný život. Už raz som sa tejto témy dotkla. Vizualizácia je úžasný nástroj, no má viacero rovín. Jedna z nich je práve to, že vo chvíli, keď si začnete vizualizovať môžu zároveň s tým vyskakovať hlboko uložené limity, presvedčenia či sľuby. Chybou je, keď ich chceme potlačiť a silou mocou sa snažíme sústrediť sa len na ten želaný stav. Naopak, tí “bubáci” čo začínajú vyliezať, to je podnet na spracovanie, ale nie o tom som chcela. 

Ten problém, ktorý som zaznamenala u seba, bol problém replikácie. Tak nejako sa snažíme zopakovať ten zážitok, ktorý sme mali. Snažíme sa ho akoby zreplikovať. Lenže to nejde. Nikdy ho nemôžeme zreplikovať. Je to ako s tým západom slnka.

To čo je tu potrebné je znovu a znovu sa v tom aktuálnom čase ponoriť do tej aktuálnej chvíle. Nie snažiť sa vyvolať si znovu tie pocity, ktoré sme zažívali predtým v súvislosti s našou víziou vysnívaného života, ktoré sme cítili v tej eufórii, že si ideme meniť svoj život.

Každá chvíľa je jedinečná a neopakovateľná. Toľko krát sme to už počuli a predsa na to zabúdame. Teda ja som si uvedomila, že som na to zabúdala. Je to, akoby sme chceli cítiť chuť včerajšej kávy, pri káve, ktorú pijeme dnes ráno, pretože tá včerajšia bola prosto božská.

Čo môže pomôcť? Každé ráno, keď sa rozhodnete ponoriť sa do vizualizácie či meditácie, urobte to ako nové rozhodnutie. Akoby ste sa práve teraz pre to rozhodli. Dostane to úplne iný rozmer. Replikovať nepomáha, naopak vracia nás späť.

V procesoch The Journey som robila tiež jednu chybu. Štruktúru procesov som ako niekto kto prešiel výcvikom poznala. A to je niekedy tiež na škodu. Vždy keď sme vniesli do procesu niečo akoby “nečakané” ten proces mal väčšiu hĺbku, bol menej predvídateľný. 

Určite ste to už zažili. Keď ste niečo robili prvý krát, alebo hoci len ste nejaký film videli prvý krát, vaša pozornosť bola iná, ako keď ste ten film videli už po x-tý krát. Už ste jednoducho vedeli čo bude nasledovať. A to je to, čo v procesoch môže byť trošku na škodu. 

Problém tiež bol ten, že som “riešila” stále domnelý problém, celkom tvrdošijne, lenže ten pes bol zakopaný niekde inde. Možno som to nechcela vidieť, bolo to veľké, bolo to boľavé. Občas to chce hodne odvahy pozrieť sa na tie naše boľavé miesta.

Boľavé spomienky

Každý z nás ich má. Aj ľudia, ktorí sa venujú osobnému rozvoju. Osobný rozvoj je napokon práve o tom, aby sme viac a viac prepúšťali ilúzie, obmedzujúce presvedčenia, ktoré sme cestou životom pobrali. 

Hoci ich lekári nie moc uznávajú, dnes už neurovedy celkom presvedčivo dokazujú, že naše bunky majú pamäť. Telo si pamätá. Sami ste to určite zažili. Neviete si spomenúť na heslo do počítača, no vo chvíli, keď začnete písať, bez zaváhania ho správne naťukáte.

Už Deepak Chopra si kládol tú otázku, keď sa bunky niektorého orgánu obnovia za x dní, ako je možné, že aj po pól roku tu je stále napr. rakovina? Nuž presne preto, že tie “choré” bunky ďalej odovzdávajú už pozmenenú informáciu novým bunkám a tak sa to predáva ďalej a ďalej. 

Takéto boľavé spomienky máme všetci. 

Pamätám na ženu, ktorú som procesom prevádzala. Na povrch vyplávala potlačená spomienka, kedy ju zneužil jej vlastný otec. V tom čase som ešte len prechádzala výcvikom The Journey, ešte som nemala všetky znalosti, napriek tomu sa mi podarilo ju týmto procesom previesť. Bola som hrdá na to, že to nevzdala, že ten proces sme úspešne dokončili. Bola som totiž svedkom aj toho, že pri menej závažných spomienkach, jednoducho nebola vôľa pokračovať, pretože to nebolo príjemné. 

No a potom je tu ešte jedna otázka. Stále som narážala a možno aj vy to vnímate, že je potrebné ísť do hĺbky. Lenže čo presne to znamená? To že ideme do dávnej minulosti svojho života? Je to záruka, že ideme dostatočne hlboko? Niektoré spomienky som spracovávala na niekoľko krát. A jedna taká spomienka, keď sa mi už po neviem koľkí krát vynorila, úprimne, už ma to aj naštvalo. 

Položila som si teda otázku, čo tu ešte je, čo je to, čo stále nevidím, alebo nechcem vidieť? Ten hlások tam bol veľmi tichý, veľmi jemný, takmer som to ani nezachytila. 

Odvtedy si tu nechávam takú tichú chvíľku, aby som mala väčšiu istotu, že vyliezlo na povrch všetko čo malo a hlavne že sa mi ukazuje samotné jadro problému.

Ja si úprimne nemyslím, že by sme stále dookola mali “čistiť” tieto naše boľavé spomienky, naopak, chcem pocítiť vo svojom živote, že som poskočila o riadny kus cesty, nie o nejaký sotva jeden krôčik. 

Tvrdá disciplína 

Ďalšia dôležitá vec je niečo, čo som nazvala tvrdá disciplína. Určite ste sa stretli s tým, aká je disciplína dobrá a aké benefity prináša. Lenže život tak nefunguje. Uvediem jeden príklad. 

Pred časom som videla jedno krátke video, v ktorom sa hovorilo o sebaláske a čo to je. Bol tu uvedený taký príklad, že keď si večer dám záväzok, že ráno pôjdem behať, tak že sebaláska znamená, že ten sľub sama sebe dostojím. 

A do istej miery s tým súhlasím. Lenže vo mne sa hneď ozval zdvihnutý prst. Pretože to, čo som sa tak bolestivo naučila, je práve rešpektovať aj aktuálne okolnosti. Teda v tomto príklade, keď sa ráno prebudím a cítim, že ísť dnes behať nie je tak celkom dobrý nápad, tak to rešpektujem. Samozrejme, je tu taká jedna pasca, a myslím si, že aj preto autorka toho videa zvolila práve takýto príklad. Ono totiž, je tu potom potrebné vedieť rozlíšiť, či ku mne hovorí moja lenivosť, alebo skutočne je to intuitívne vedenie. 

Ja som bola hrdá na to, aký super systém som si vytvorila, dokonca som ho aj na insta zdieľaľa. Systém spočíval v tom, že každú nedeľu som si vyhodnotila, ako mi to šlo v mojich nových návykoch, čo je potrebné upraviť a pod. Zároveň som si vždy nakreslila novú tabuľku na ďalší týždeň, kde som si mohla odškrtávať, či som sa danej plánovanej aktivite venovala alebo nie. 

No a tu je ten malý zádrhel. 

Ten systém je skvelý. Naozaj. Problém nie je v systéme. Totiž, ak som cítila, že niečo práve v niektorý deň nie je ono, že by sa mi žiadalo a ťahalo ma robiť niečo iné, nedovolila som si to, pretože predsa mám svoje rituály, ktoré chcem dodržať, keď sa chcem niekam dostať.

Život ale prináša aj nečakané okamihy a jednoducho niekedy je potrebné zanechať všetky plány, a žiť to, čo je aktuálne práve teraz. A to je niečo čo som si pod rúškom disciplíny akosi moc nedovolila. Mala som pocit, že by som zlyhala, ak by som si nemohla dať “fajočku” k tomu, čo a ako som mala naplánované. 

Takže to čo je potrebné je, keď to okolnosti, či hoci len ten tichý hlas našej intuície, dať si to dovolenie jednoducho vybočiť zo zaužívaného, urobiť možno práve dnes veci inak, ako zvyčajne. 

Je to taký trošku paradox. Tí čo ste čítali môj ebook Tvoje sladké JA, kde som popísala jednoduchú metódu ako som sa zbavovala závislosti na sladkom, tak som tam zároveň popísala aj tzv. deň krízy. Musím priznať, že táto “metóda” vznikala za pochodu, jednoducho mi vadilo, že som otrokom sladkého a chcela som to zmeniť. Vtedy som si jednoducho dovolila, keď prišiel ten deň blbec, ktorý každý z nás z času na čas zažívame, zmeniť pravidlá, a to bez výčitiek. Je tiež ale pravda, že nikdy som neporušila základné pravidlo porušiť režim viac ako na jeden deň. 

Uvedomila som si, že mne vlastne nefunguje a nikdy mi nefungovala tá tvrdá disciplína. Naopak, tak ako keď som vytvárala spôsob ako sa zbaviť závislosti na sladkom a hrala som sa s tým, pripustila, že môžem aj zlyhať, to bol pre mňa ten najlepší spôsob. Na týchto stránkach, vo viacerých článkoch som spomínala toho malého dobrodruha, ktorým verím všetci tak trošku sme. A to hravé objavovanie, je niečo čo mi jednoducho najviacej sedí. 

Prečo som ale teraz bola na seba taká prísna? 

Zámer – motív

Mojim zámerom bolo zlepšiť si život, žiť ten svoj život snov, veď toľko o tom v posledných rokoch počúvame, že každý z nás môže žiť ten svoj vysnívaný život. Veď to chce len trochu disciplíny. 

Naviac, už raz som rakovinu zažila a netúžila som po jej návrate. Takže preto som bola na seba prísnejšia. 

No pri tom spätnom pohľade som ale uvidela niečo, čo mi v tom každodennom unikalo. A to, že síce zámer bol zlepšiť si život, no veľa z toho, čo som v skutočnosti robila vychádzalo zo strachu.

Keď toho robíme veľa, fakt veľa aby sa náš život zlepšil a v skutočnosti sa moc neposúvame, tak je povedala by som dobré pozrieť sa práve na tento aspekt a položiť si otázku, z čoho moje konanie vychádza. 

Toľko toho robím

Keď sa začnete venovať osobnému rozvoju, všetkým tým technikám a nástrojom, možno aj zmeníte spôsob stravovania, je ľahké podľahnúť takej ilúzii, že sme akoby pod nejakou “ochranou”. Veď toľko toho robím, tak sa to musí prejaviť. Chceme jednoducho odmenu. Nie je to nič výnimočné. 

Mňa sa viac dotýka druhá strana tejto mince, kedy mám naopak pocit, že nerobím dosť, že stále nie som “dokonalá”, “hotová”. Stále som mala pocit, že toho viem málo a tak som sa stále niečo nové učila a svoj život akoby odkladala, stále som mala pocit, že je to akoby na nečisto, lebo veď ešte toho toľko neviem. 

Keď som pred rokmi mala prvý krát rakovinu, vtedy som si uvedomila jednu vec. Lekári majú svoju pravdu a budú ju obhajovať ako tú najlepšiu možnú. Na strane druhej boli alternatívci. A tí majú tiež svoju pravdu. Vtedy prvý krát som si položila otázku kde som v tom celom ja? Kde je moja pravda? Čomu verím? 

Za posledné roky som sa toho naučila hodne. Je dosť tých, čo vytvorili nejaký systém, metódu, techniku. Sú nepochybne skvelé, veľa ľuďom pomohli.

Dnes viem, že ten problém nebol ani v technikách, či systémoch, ktoré som si zvolila, či vytvorila. Problém bol v tom, že moje konanie vychádzalo viac zo strachu ako z lásky k sebe a svojmu životu. Viac z toho, že tí druhí vedia lepšie ako ja, pretože toľkým ich technika či metóda pomohla. Zabudla som si klásť tú dôležitú otázku, kde som v tom celom ja. Mnohé som len slepo prebrala a snažila sa replikovať, lenže to celkom nefunguje. 

Radosť z maličkostí

Minule som načrtla ešte jednu vec. Písala som, že každý deň som si našla niečo čo mi spôsobilo radosť a predsa to nestačilo. 

Takže prečo? Myslím, že preto, že som sa viac zameriavala na vonkajšie okolnosti. Niečo čo mi prinesie radosť. Lenže to je veľmi slabé. Na chvíľu nás zaujme, vytrhne zo šedi všedného dňa, no po chvíľke nás vracia späť. Tá radosť musí vychádzať z nás samých. A keď sa nám rúca celý život, je to ozaj ťažké, môže sa zdať priam nemožné, no zistila som, že ono to fakt ide. 

Slovo záverom

Ak ste dočítali až sem, moc si to vážim. Nie vždy bolo ľahké nájsť tie správne slová, a ja dúfam, že sa podarilo. Ak aspoň jednému človeku boli tieto slová k úžitku, som veľmi šťastná.

Moc tiež dúfam, že všetko podstatné som v týchto štyroch článkoch obsiahla.

Po novom roku by som sa chcela zamerať na to, ako na “troskách” vybudovať svoj nový život, vrátime sa tiež k tej radosti, ktorá vyviera z nás samých. 

Majte nádherný sviatočný čas

Zu💖