Opora v životnej kríze – čo by ste mali vedieť
Každý z nás už zažil aj nie zrovna príjemné chvíle v živote. Každý z nás vtedy, verím, ocenil nielen pomocnú ruku, no i dávku podpory a pochopenia, ktorá bola ako balzam.
Nie vždy však naše okolie vie ako vôbec reagovať a tak sa dnes pozrieme trošku z iného uhla pohľadu.
Priznávam, dlho som to nevnímala
Až po niekoľkých rokoch som sa dozvedela ako v skutočnosti moja sestra prežívala moje rozhodnutie nepodstúpiť chemoterapiu.
Až po rokoch som pochopila, že pre ňu samú to bola tiež náročná situácia. Áno, nešlo jej o život, šlo o ten môj.
Pochopila som, že nie vždy je ľahké byť oporou
Tak schválne, odpovedzte si na tieto tri otázky:
- čo ste vy vo vašej náročnej situácii vnímali ako podporu?
- čo bolo to, čo vám pomáhalo cítiť sa v danej situácii lepšie, stabilnejšie, svitalo možno až svetielko nádeje?
- a čo naopak spôsobovalo priam muky – reakcia, slová, či otázka okolia?
Ja som vnímala, že potrebujem, aby moja rodina minimálne rešpektovala moje rozhodnutie. Neočakávala som súhlas, no rešpektovanie mňa a rozhodnutia, ktoré som urobila (tiež nebolo jednoduché).
Moja sestra predo mnou nedala počas tohto obdobia najavo aké je to pre ňu ťažké. Naopak, mala som v nej neuveriteľnú oporu. To ona napokon dokáže, myslím, že je to jej dar. Vždy nasadila čarovný úsmev, akoby už všetko bolo v pohode. Moc mi to popravde pomáhalo, aby som ja sama neupadla do prípadných stavov sebaľútosti či depresií, či musela obhajovať svoje rozhodnutie.
No priznala mi, že toto bolo ozaj veľké sústo a nebola by ho zvládla, keby tiež nemala podporu vo svojej kamarátke. Tá jej pomáhala prijať moje rozhodnutie. Najväčšou obavou mojej sestry bolo, že to neprežijem. Áno, smrť milovaného je oveľa viac bolestivejšia pre tých, ktorí tu zostanú.
Pamätám si, keď mi to rozprávala. Uvedomila som si, že je to ako reťazová reakcia. Vzájomne sa podporujeme často len vetou, úsmevom, či tým, že druhému ukážeme iný pohľad na vec. Prišlo mi to, ako keď v sviečkovom rituály jedna žena od druhej nechá s vďakou rozhorieť svetlo tej svojej sviečky. Je to niečo, čo ma neprestáva fascinovať.
Nie vždy chápeme čo ten druhý prežíva
Ak ste si odpovedali na tie tri otázky vyššie položené, je tu čas na zopár ďalších:
- keď s vami niekto zdieľa svoje náročné obdobie, ťažkosti ktorými prechádza, ako najčastejšie vy sami reagujete?
- čo hovoríte? Hovoríte, neboj to bude dobré, to sa spraví, alebo máte pripravený celý arzenál skvelých rád?
- ako sa pri tom cítite?
Viete teda aké reakcie nerobia dobre vám samým vo vašich ťažkých chvíľach a teraz tieto odpovede porovnajte s tým ako reagujete vy.
Vnímam, že to čo následne aj my sami vyhodnocujeme ako najhoršie je:
- také to „mudrovanie„, čo by sme mali urobiť a čo určite nie, koho počúvať a koho nie a pod.
- bagatelizovanie nášho prežívaného problému, čo v nás vyvoláva ešte horší pocit, že nás tá druhá strana vôbec nechápe
A tak sa teraz trošku bližšie pozrieme na týchto záškodníkov. Vnímam tu v podstate niekoľko rovín a to jednak:
- komunikačný problém
- súcit
- vlastný strach a obavy
1. komunikácia a jej zlaté pravidlo
Moja pôvodná profesia má strašne dlhý názov, takže skrátene hovorím, že som vlastne teta knihovníčka. Počas svojho štúdia sme sa zaoberali i jednou pozoruhodnou témou. Je ňou tzv. informačný šum. Fascinovalo ma to. Možno aj poznáte takú jednu detskú hru, mala rôzne názvy, ale asi najčastejšie sa tomu hovorilo: telefón.
Jeden pošepol druhému vcelku jednoduchú vetu. Tento druhý ju pošepol tretiemu. Ten zase štvrtému atď, až prišlo na toho posledného, ktorý mal celú vetu zopakovať nahlas. Veľmi často na konci veta znela inak ako na začiatku. Prečo?
Dôvod je prostý. Každý z nás má svoj vlastný mind set, teda slová a k nim prislúchajúce obrazy, ktoré nám automaticky v hlave naskočia, pri danom slove. Naša myseľ funguje v obrazoch. Tak napr. keď poviem slovo apple, čo si predstavíte?
tak aké aké jablko vám v hlave naskočilo? (zdroj: pixabay)
Veľa ľudí si predstaví logo spoločnosti Apple, niekomu v mysli nabehne to červené jabĺčko čo dostala Snehulienka od čarodejnice, inému zas to rajské jablko, ktoré dala Eva Adamovi, no a mne sa najčastejšie v mysli ukáže odroda šťavnatého zeleného jablka, ktoré milujem.
Možno ste už boli svedkom rozhovoru dvoch ľudí a ako ste ten rozhovor sledovali, bolo vám jasné, že jeden hovorí o voze a ten druhý o koze a obaja sa rozčuľujú, že ho ten druhý nepočúva. Poznáte to?
Dať to zo seba von:
Predstavte si, že vaša kamarátka zažíva také náročnejšie obdobie, a potrebuje sa prosto len porozprávať. Dať to zo seba von. V takomto prípade, to najlepšie čo môžete urobiť je len počúvať.
Moja učiteľka AURA SOMA systému vždy hovorila, len počúvajte, váš klient si odpovie na to, čo ho ťaží aj sám, len si zväčša vo svojom rozpoložení neuvedomí, že to riešenie vlastne pozná. A ja sa stále presviedčam, že to fakt platí.
Takže počúvajte
Potreba vyrozprávať sa – je pomerne jednoducho rozpoznateľná: dotyčná osoba hovorí, hovorí, no zároveň s tým ako hovorí nahlas, si začína uvedomovať súvislosti. Je to viac vnútorný monológ, len nahlas. (To samozrejme nevylučuje, že vaše príp. otázky nemôžu tomuto procesu napomôcť). V konečnom dôsledku to teda vedie k tomu, že sa cíti lepšie, prichádza uvedomenie a úľava.
Možno ste to už zažili aj vy sami. Vo chvíli kedy ste vyslovili čo vás ťažilo nahlas, pustili akoby von z toho svojho vnútorného prežívania, dostalo to celé úplne iný rozmer. Ľahšie ste si uvedomili súvislosti či získali nadhľad.
Keď vypočuť nestačí:
Problém nastáva, keď aj po mesiaci, dvoch len rozpráva a rozpráva a je to pomaly už ako z obohratej platne. Tu môžu byť nápomocné aj bachove kvety a to jednak:
Chestnut Bud – ktorá je práve na stavy kedy sa nie a nie poučiť z danej situácie a opakujúcich sa chýb a tak sa to neustále dookola opakuje. Pamätáte na staré platne? Keď sa poškrabali, tak to vždy v tom bode preskakovalo a nie a nie ďalej hrať.
Heather – je skôr charakterová bachovka, a možno takých ľudí poznáte: len čakajú kedy sa ich spýtate ako sa majú a už spustia svoj monológ. Jeho cieľom je však vaša pozornosť, a nie skutočné riešenie problému, či uvedomenie si danej situácie.
Willow – je na stavy úplneho prepadu sebaľútosti, až dá sa povedať človek trpí syndrómom obete, aké to má ťažké. Sebaľútosť a zároveň často obviňovanie okolia, ktoré za všetko môže.
No a dostávame sa k ešte jednému stavu a tým je, že daný človek sa síce len sťažuje a sťažuje a narieka a narieka, a aj chápete že je v zložitej situácii, no vlastne nevie čo chce.
Na pomoc si vezmite otázky ako:
- Čo potrebuješ?
- Ako to chceš mať ty?
- Čo je pre teba dôležité?
- Aký je ten ideál, daného stavu/situácie?
S najväčšou pravdepodobnosťou vám nebude vedieť odpovedať. V takomto prípade je potrebné, ujasniť si svoje vlastné priority, čo je pre daného človeka skutočne dôležité. Bez tohto nie je možné sa pohnúť ďalej, je potrebné sa najskôr zastaviť a ujasniť si čo vlastne chcem.
Riešenia a rozhodnutia:
Samozrejme nie vždy je to o potrebe porozprávať, či vyrozprávať sa. Pre mňa samú bolo hodne náročné hľadanie toho najlepšieho spôsobu môjho liečenia (hľadanie riešenia daného problému) no a následne na rad prišlo urobiť rozhodnutie.
V tomto smere je veľmi nápomocné prosto len to, že toho druhého vypočujeme, možno pošleme odkaz, ktorý nám cvrnkol do nosa, ukážeme iný uhol pohľadu, rada ako možno vy sami ste podobný problém riešili a pod.
Podstatné je tu neprepadať panike (a áno aj tu nám môžu bachovky pomôcť a to priamo namiešaná zmes Rescue remedy), zastaviť sa, ujasniť si čo vlastne chcem. Pre samotné rozhodnutie je veľmi často dôležité mať dobré a korektné informácie.
Tip:
Jeden z mojich šéfov prv ako sme za ním prišli s problémom chcel aby sme si odpovedali na tieto otázky:
- v čom spočíva problém
- aké sú možnosti riešenia problému
- aké riešenie navrhujem ja
Zistíte, že ak si máte seriózne odpovedať na tú prvú otázku, tak je treba ísť trošku hlbšie. Zodpovedaním tejto otázky sa ľahšie odpovedá aj na tie ďalšie. Jednoducho vyplávajú na povrch.
Pamätajme na jednu vec: vždy máme možnosť voľby a ja viem, že niekedy je to náročné, pretože niekedy sa to tak vôbec nejaví. Svoje rozhodnutia môžeme mať tendenciu podriaďovať xy okolnostiam či robiť kompromisy.
Všetky svoje závažné rozhodnutia robím v zásade v lese. Je tu cítiť ten pulzujúci život a ja viem, že sa rozhodnem v súlade so životom, v súlade s najvyšším dobrom.
***
Čo sa komunikácie týka, tak prosím pamätajte, že ak prejavíte úprimný záujem o to čo vám ten druhý hovorí, je to oveľa viac, ako prípadné komunikačné šumy.
Tip:
možno ste už počuli o cvičení talking stick – (hovoriaca palica, alebo i iný predmet dobre poslúži, ako napr. kameň) jeho pointa je v tom, že sa učíme počúvať.
Predmet, pre tento účel si vezme jeden z debatníkov do ruky a začne hovoriť. Druhý len počúva. Keď skončí prvý svoje rozprávanie, odovzdá „hovoriaci predmet“ tomu druhému a ten začne hovoriť – vlastnými slovami zopakuje čo ten prvý hovoril. Ide o to, či pochopil čo sa mu ten prvý snažil povedať.
A tak môže nastať situácia, že ten prvý povie: nie, toto som myslel inak, a tak si znovu vezme „hovoriaci predmet“ a znovu sa pokúsi povedať čo má na srdci. Takto to pokračuje až do momentu kým ten prvý nie je spokojný, že ten druhý ho pochopil. A potom sa môžu vymeniť :-).
Zlaté pravidlo komunikácie je vedieť počúvať .
priateľské objatie robí zázraky (zdroj: pixabay)
2. súcit – keď slová nestačia
Tak ako to vnímam ja, tak súcit sa dostáva k slovu najintenzívnejšie, keď všetky slová skončia. Sme učení a vedení k tomu, aby sme snáď na všetko mali odpoveď. No sú momenty v živote, na ktoré aj to najlepšie myslené slovo prosto nestačí. Akýkoľvek argument či rada sú ničím. Sú ako prázdne slová.
Sú to momenty, kedy to najlepšie čo pre toho druhého môžete urobiť je práve tak prostá vec ako objať ho. Len s ním pobudnúť, hoci i v tichu.
No a napokon vôbec nemusí ísť o žiadnu zvlášť ťažkú životnú situáciu. Ako ženy zažívame počas nášho mesačného cyklu svoje vzlety i pády. V tých niektorých máme tendenciu sa len tak rozplakať, v jednej chvíli túžime ísť do kina a v zápätí sa len tak zachumlať do mäkkej deky. Občas to teda naše drahé polovičky s nami nemajú ľahké.
Nikdy nezabudnem ako jedna moja kolegyňa až zvolala: no konečne normálny muž, keď sme počúvali dojaté zdieľanie tej ďalšej.
Stalo sa presne to: nepohoda a emocionálna búrka v jednom. Čo urobil jej muž? Nuž len to, že svoju ženu objal. To bolo všetko. Nič nehovoril, len ju chvíľu držal v náručí. Stačilo to. To bolo presne to čo potrebovala, cítiť, že sa môže oprieť, cítiť, že nie je sama.
Súcit nastupuje do hry keď všetky slová skončia
Na strane jednej ten kto prešiel podobnými ťažkosťami môže byť nápomocný a ľahšie tiež pochopiť čo ten druhý prežíva, no ako si povieme ďalej nemusí to byť zárukou.
3. vlastný strach
– nie vždy je to o tom, že nás ten druhý nepočúva, či je málo vnímavý
Ja sama som to zažila. V čase keď som čelila svojmu zhubnému nádoru, tak prišiel moment, kedy som pocítila potrebu sa o tom s niekým porozprávať. A tak som si vybrala dve ženy. Vedela som, že už niečo podobné vo svojich rodinách zažili a tak som dúfala, že budú vedieť o čom hovorím. No stalo sa, že som narazila. Spočiatku som to nechápala, uvedomenie prišlo až neskôr. Narazila som na ich vlastnú bolesť a nechtiac som im ju pripomenula.
A tak sa vám pokojne môže stať, že sa vám kamarátka zdôverí s ťažkosťami, ktoré práve prežíva a vy pocítite bolesť, až budete chcieť ujsť. Je to v poriadku. Sme ľudia. No je to zároveň aj príležitosť poliečiť tú svoju bolesť, svoj vlastný strach. Áno, ľahšie sa to píše ako prežíva.
Priznať už len sebe, nakoľko bolestivé to je, nie to ešte druhému je nepochybne výzva. Vyžaduje si to otvoriť sa tej vlastnej bolesti. No priateľstvá takto zomknuté majú neuveriteľnú hodnotu. Je to stretnutie dvoch duší. Aj radostné okamihy získajú úplne inú hĺbku.
To najlepšie čo môžete urobiť je práve uznať, že áno sú aj náročné okamihy v živote. Nemyslím si, že toto je bod, v ktorom je namieste snažiť sa byť stoj čo stoj tzv. pozitívny. Úprimné priznanie má svoju hodnotu. Je ako dno na ktoré ste sa dostali. A od neho, nech je akokoľvek hlboké sa už môžete len odraziť.
Slzy sú slová, ktoré ústa nevedia vysloviť
Záverom:
Nemusíte byť žiaden terapeut, ste človekom a už to samé o sebe vás predurčuje byť sviecou, ktorá rozhorí svetlo druhého v temnote, ktorú zažíva.
Majte nádherne žiarivé dni,
Zuzana
Keď sa nám život rozsype ako domček z kariet
Vieme aký je krehký. Domček z kariet i náš život. Spomeňte si na chvíľu…
Prečo sa rakovina vrátila, napriek všetkým tým nástrojom a technikám?
To je asi tá najzásadnejšia otázka. Takže, prečo? Chvíľu mi to trvalo, no napokon…
-
-
Vízia života 28.6.2023 -
Jeden deň a vízia 1.5.2023 -
-
Temná noc duše a pozemskí anjeli 4.1.2023 -
-