Nenachádzam radosť

V predchádzajúcom článku sme sa venovali stavu kedy náš život naberie nie celkom radostný smer. Život, v ktorom fungujeme ako dobre naprogramovaný stroj. 

V tomto článku ste našli prvotné kroky, ako môžete postupne krok za krokom začať meniť tento vyčerpávajúci spôsob života – neživota. 

Poľahky ste však mohli naraziť na jeden problém. Svoj článok som končila tým, že je možné, že tie jemné vlákienka k vašej nádhernej duši sú ako lesná cestička po ktorej sa už dlho nešlo. 

Je to proces. 

Ten problém, na ktorý ste mohli naraziť je prostý. Začali ste sa venovať svojim túžbam, no neprinášajú vám radosť, chýba uspokojenie. 

Dôvodov môže byť viacero: 

• v čase kedy táto túžba vznikla, váš hodnotový rebríček bol iný ako teraz; 
• tak dlho ste odkladali toto prianie, že sa jednoducho vytratil ten magický okamih jeho naplnenia;
• 
  uvedomujete si, že vlastne nič vám nerobí radosť;

Myslím, že tie prvé dva dôvody sú vcelku jasné. Ten tretí, je to, na čo sa v tomto článku zameriame. 

Je dosť možné, že ste „prepadli“ aj tzv. motivačnej literatúre, workshopom, seminárom a pod. Na krátky okamih sa zdá, že všetko je lepšie, že váš život naberie ten správny smer. No niekde v hĺbke cítite, že sa nič nezmenilo. Naopak začínate prepadať ešte väčšej frustrácii, že ste vynaložili značnú energiu, no v konečnom dôsledku, výsledok nevidíte.

Verte, chápem toto rozpoloženie. Sama som si ním prešla. A tak toto je ten bod, kedy je potrebné ísť ešte o čosi hlbšie, k tej zabudnutej časti nášho JA, s ktorým sme vstúpili do tohto života. Znie to asi komplikovane, no dobrá správa je, že cesty existujú. 

Dávne priania

Pristavme sa ešte pri našich prianiach. 

Je dobré začať s tými, ktoré sme už nejaký ten čas odkladali a sú relatívne „čerstvé“. Zároveň je potrebné preskúmať i tie priania, ktoré sme mali ako deti. Možno si kladiete otázku prečo je to také dôležité, keď teraz vám pripadajú absurdné, až smiešne, nepodstatné, príp. si už ani neviete spomenúť po čom ste vlastne túžili. 

ite si ale čosi pamätáte. Pamätáte na tú otázku dospelákov:

čím budeš, keď budeš veľká? 

Nám ani neviem prečo, učiteľka hovorila, že dievčatá vraj túžia byť učiteľkami a chlapci smetiarmi. Je to také ľahké „programovanie“ detských myslí, no pravda je, že si nespomínam ani na jedného spolužiaka, ktorý by chcel byť smetiarom :-). 

Ja som túžila byť záchranárkou. A k tomu na vrtuľníku. Neviem kde sa to presne zrodilo, no faktom je, že pohľad na krv moc nemusím a výšky rovnako tak nie. Takže na prvý pohľad absurdné prianie. 

Počas môjho detstva sa napr. hodne hovorilo o lete na mesiac a v kurze boli teda dosť kozmonauti.

V dospelosti sa teda takéto prianie môže javiť ako niečo čo je málo uskutočniteľné, málo reálne.  

Keď narazíte na niečo také, čo vám príde úplne nezmyselné, nezahadzujte túto informáciu hneď ako bezcennú. 

To čo je tu však potrebné, je pozrieť sa akoby za oponu tohto priania. Teda čo je v skutočnosti to, čo nás na tom lákalo? Bolo to objavovanie? Alebo pocit slávy s tým spojený. Veď kozmonauti boli vždy na fotkách s úsmevom, boli ako novodobí hrdinovia. 

Ide teda o to, hľadieť na tieto priania ako na malé „posolstvá„. 

Záchranári sú pre mňa spojení s krvou. To je prvá asociácia, ktorá mi v mojej mysli vyskakuje. Krv pre mňa predstavuje samotnú esenciu života. A vrtuľník? Nuž ten je pre mňa určitým symbolom slobody a niečoho, čo neviem či sa mi celkom podarí vyjadriť. Verila som, že vrtuľník je rýchly a dá sa s ním všade dostať. Samozrejme neskôr som zistila, že aj vrtuľník môže mať problém dostať sa tak celkom všade, zvlášť pri zlej poveternostnej situácii, no to som ako dieťa netušila. Vrtuľník bol pre mňa ten top nástroj, ktorým sa môžem dostať aj do ťažko prístupných miest. 

To sú teda symboly a čo znamenajú pre mňa samú. To je to, čo je nejakým spôsobom pre mňa v živote dôležité. A tak sa dostávame k druhej časti. Tou je už avizovaná otázka: 

• Čo ma na tom vlastne lákalo?  
• Čo bolo to, čo ma priam magicky priťahovalo, že som po tom túžila?

Keď som tento svoj dávny sen podrobila skúmaniu, musela som uznať, že skutočne vyjadruje to, čo aj v súčasnosti je pre mňa dôležité. Opäť nie som si istá, či sa mi podarí vyjadriť dostatočne zrozumiteľne, no skúsim. 

V aura some by som to jednoducho zhrnula do slovného spojenia – koralová téma. Ide o to, že ja sama vnímam, akoby každý človek bol prepojený s druhým. Akoby sme v skutočnosti boli jednou veľkou sieťou. A tak bolesť jedného sa odráža v bolesti u druhého. Nie sme opustené ostrovy, sme prosto prepojení. 

To je to, ako to vnímam už od detstva. Pamätám si ten moment keď som zaspávala a veľmi jasne som cítila toto prepojenie, alebo ako to nazvať. Je to niečo veľmi podobné ako s našim telom.

Povedzme, že ste si kúpili nádherné nové topánky. Tešíte sa a je vám super. No po prvom dni, máte na nohe otlak. Nejde o nič vážne, no zasahuje v skutočnosti celý organizmus. Len si spomeňte, ako rozmrzelo sa cítite. A pritom nejde o nič závažné. Je to len otlak. 

Môže sa stať, že pri tomto skúmaní si uvedomíte, že ste mali trošku iluzórne predstavy. Dnes už veci vidíte z iného uhla pohľadu a to je v poriadku.

Možno ste túžili byť učiteľkou, no dnes už len pri tej predstave postaviť sa pred žiakov, vám behá mráz po chrbte, príp. sa len usmejete, nad týmto svojim detským prianím. Nejde o to, či sme ako deti mali super presné informácie a vedeli si urobiť jasnú predstavu.

Niečomu v tom celom sme verili.

A toto je to, čo je podstatné. 

To je to, čomu ja verím stále, tak niekde zo samotnej hĺbky svojho srdca. Akoby hlbšie sa už ani nedalo ísť.

To čomu verím je, že na každom z nás záleží. Tak ako na palci kde budete mať otlak, vám bude stále záležať, hoci aktuálne môže spôsobovať bolesť. 

Verím, že svojim životom i ja môžem prispieť k lepšiemu svetu. Verím, že každý jeden z nás tak môže. Verím, že každý z nás keď potrebuje, tak sa mu dostane pomoci, nech je kdekoľvek. 

Takže na začiatku to bolo skutočne na prvý pohľad až absurdné prianie. No po jeho preskúmaní, som si uvedomila, že odzrkadľuje niečo oveľa hlbšie, dôležitú hodnotu a smer môjho života. 

Akokoľvek absurdne vám dnes vyznieva vaše dávne prianie, dovoľte si naň pozrieť sa trošku iným spôsobom. 

Zranenia detskej duše

Keď sú tie vlákienka k našej duši pretrhané, a teda keby sme tento stav prirovnali tej lesnej cestičke, tak potom tu už ani nevidíme, kde cestička vôbec bola.

Skúste si to naozaj predstaviť. Ste v lese, tušíte, že niekde by tu mala byť cestička, no nevidíte ju, tápete, obzeráte sa vôkol seba, no nič. Len matne si spomínate, že niekde tu malo byť aj jazierko s kryštálovo čistou vodou. No kde? Skutočne si dovoľte vcítiť sa do tých pocitov.

Pre väčšinu nebudú príjemné. Je dosť možné, že sa cítite stratene, zúfalo, o radosti z čerstvého vzduchu a krásnej prírody nemôže byť ani reč.

Je dosť možné, že keď si toto celé predstavíte, uvedomíte si, že ten pocit zo stratenej lesnej cestičky, pocit stratenia, je ten ktorý sa stal vašim prevládajúcim pocitom z vášho života.

Ako vôbec došlo k tomu, že sa cítime stratene vo svojom živote? Pamätáte na ten príbeh duše, ktorý som vám minule rozprávala? Detská duša je veľmi krehká. V procese socializácie sa učíme ako fungovať v tomto svete, prispôsobujeme sa aby sme prežili.

Možno vám toto znie až moc, dieťa a spolu s tým, snaha o prežitie. No dieťa je od nás dospelých závislé. Potrebuje nielen našu starostlivosť v podobe uspokojenia svojich fyzických potrieb, no tiež tých emocionálnych.

Sme veľmi komplexné bytosti, náš život nie je len o fyzickom fungovaní nášho tela, no tiež dostatočne inšpiratívnych mentálnych podnetoch, či emocionálnom naplnení, aby tak naša duša mohla žiť a napĺňať zámer, s ktorým sa zrodila do tohto sveta.

A tak si osvojujeme aj vzorce správania, stratégie prežitia.

Pocit ohrozenia vôbec nemusí byť o tom, že nám niekto usiluje o holý život. Môže k nemu dôjsť v rôznych situáciach. Úplne postačí obyčajné zľaknutie. Čím vás ako deti strašili?

Ja si pamätám, ako nám hovorili, že keď budeme zlí, vezmú nás smetiari. Alebo na Mikuláša, pamätáte ako nás strašili s čertom? Dieťa potrebuje cítiť lásku. A to bez podmienok. 

Pocit ohrozenia zažil každý z nás. Pre každého to však bude niečo iné a v inej intenzite. 

A tak sa dostávame k jednému veľmi častému presvedčeniu – nie som dosť dobrá. Je to veľmi silné presvedčenie a vo chvíli keď mu podliehame, vytráca sa naša prirodzená túžba tvoriť, objavovať, a len ťažko sa v tomto stave budeme cítiť hodní lásky, cítiť sa milovaní. 

Je to len jedno z mnohých „právd“ ktoré si osvojíme, ktorým uveríme. Ak dostatočne dlho a často, a zvlášť od dôležitých ľudí v našom okolí budeme počúvať takéto „pravdy“, potom im uveríme.

Bude čoraz ťažšie a ťažšie pre nás veriť tomu, aké nádherné bytosti sme. 

A tu sa k slovu dostáva aj tzv. liečenie vnútorného dieťaťa. O čo tu ide?

Veľmi jednoducho povedané, liečime tie staré, dávne boliestky, ktoré si so sebou nesieme až do dospelosti. Proces liečenia vnútorného dieťaťa zahŕňa tiež proces zmeny spomienky, i odpustenie. 

Spôsobov je mnoho. Proces tohto liečenia môže byť veľmi silný a za predpokladu, že máte pocit, že je toho na vás moc, vyhľadajte radšej terapeuta. 

V bode, keď nenachádzame radosť vo svojom živote, je však potrebné tie jemné vlákienka nanovo vôbec „prebudiť„, teda vôbec nadviazať spojenie s tým našim vnútorným dieťaťom, dieťaťom, ktorým sme kedysi boli. 

Na tento účel sa pozrieme na tri spôsoby: 

1. vaša vlastná fotografia: 

Nájdite si starú fotografiu z vášho detstva. Dívajte sa na dieťa akým ste boli. Vnímajte tie pocity, ktoré sa celkom spontánne vyplavujú práve teraz pri pohľade naň.

Celkom prirodzene vám nabehnú aj tie pocity ako ste sa cítili ako dieťa v danom období (za predpokladu, že si nevyberiete vašu fotografiu, na ktorej ste maličké bábätko a k tomu ešte aj pekne spíte :-)). 

Úloha je prostá, povedzte tomuto dieťaťu to, čo túžilo počuť. Povedzte mu, že je milované, nech sa deje čokoľvek. Povedzte tej malej princeznej aká je krásna, aká je výnimočná. Povedzte jej všetko čo vám ako dieťaťu chýbalo a moc ste túžili počuť. 

Za predpokadu, že z nejakého dôvodu nemáte fotografiu z detstva, tak vedzte, že všetko je umenie možného – viď bod 3.

2. osobná bábika:

Práca s takouto bábikou je obdobná fotografii.

Raz kedysi dávno v jednom filme zaznela veta, ktorá ma hlboko zasiahla. Presné znenie si už nepamätám, no bolo to v tom duchu, že fotografie zachytávajú tie radostné udalosti v živote. Že v albume nikdy nenájdeme tie ťaživé okamihy, ktorými si v živote prechádzame a ktoré nás vedú z jedného šťastného okamihu k tomu druhému, zachytenému na fotografii.

A tak vám možno viac bude vyhovovať práca s tzv. osobnou bábikou. Pointa osobných bábik je, že sú ručne robené a dokonca sa v niektorých črtách aj podobajú na svojich majiteľov. Priznávam, keď som písala svoju knihu o únave, tak som ju tu tiež spomínala a mala som túžbu nazdieľať sem aj ten kontakt, na pani, ktorá sa tvorbe týchto bábik venuje. Neviem čím to, no nepodarilo sa mi ju už vyhľadať, tak neviem, či ukončila túto svoju činnosť. Nič to. 

Ja sama mám osobnú bábiku, ktorú pre mňa uháčkovala moja sestra. Tvorila ju pre mňa ako prekvapenie k narodeninám a tak ju robila podľa môjho znamenia – Vodnára. Táto bábika má teda aj amforu s vodou. 

Podstatou je, aby sme vnímali určité prepojenie s touto bábikou. Najčastejšie sa využívajú ručne robené, teda jedinečné. Nič však nebráni tomu, aby ste si kúpili aj hotovú bábiku, s ktorou pocítite prepojenie, silnú väzbu, nejakým zvláštnym spôsobom vás prosto osloví a vy ucítite tú túžbu objať ju. 

A to je práve ten hlavný rozdiel medzi prácou s fotografiou a bábikou. Môžete ju totiž naviac objať, pohladiť, pritúliť si. 

3. maľovanie / tancovanie / spev – skrátka váš vlastný umelecký prejav

Vrátim sa ešte v krátkosti k bodu č. 1 – a to, ak z nejakého dôvodu nemáte fotografiu z vášho detstva. V tomto prípade si môžete seba samú prosto namaľovať, nakresliť. Nebojte sa, vôbec nemusí ísť o umelecké dielo hodné galérií.

Pokojne dokonca postačí, keď len načrtnete svoje oči, ústa, jemné línie.

Čo sa úst týka, tak sledujte čo je vám, k vám samým najprirodzenejšie nakresliť – úsmev, či len viac takú nevýraznú čiarku, náznak úsmevu? 

Umelecký prejav, či už maľovanie alebo spievanie, príp. hra na nejaký hudobný nástroj je niečo čo v nás uvoľňuje číru radosť. V tomto bode si prosím nedávajte žiaden cieľ.

Čo to znamená?

Nesnažte sa vytvoriť nič, čo by vôbec mohlo byť na stupnici od 1 do 10. Teda nič, čo by viedlo k nejakému hodnoteniu. Ani vášmu vlastnému. Svojho vnútorného kritika pekne krásne posaďte na lavičku či pošlite na dovolenku. 

Cieľom totiž je, prebudenie radosti, ktorá vyviera z detskej bezstarostnosti. Nie každý zažil také detstvo. Môže to byť pre vás niečo úplne nové. Je veľa dôvodov kedy sú deti nútené dospieť oveľa, oveľa skôr. Chýba teda to, čo neodmysliteľne k detstvu patrí. Radosť, ľahkosť, prosto bezstarostnosť.

Maľovanie, spev, hra na hudobný nástroj – dôležité nesnažiť sa o nejaký umelecký výkon. Jediný zámer, ktorý je tu vítaný, je užiť si to.

Hrajte sa s farbami, notami, nechajte svoje hlasivky rozoznieť. Ak nemáte hudobný sluch, a desí vás ako to bude znieť, či sa desíte počuť svoj vlastný hlas, pokojne si k tomu pustite hudbu a spievajte spolu so spevákom. Na tento účel ja rada využívam tvorbu Zdenky Motáčkovej, pretože Zdenka tvorí tak, aby sme aj my, čo nemáme hudobný sluch zvládli spievať spolu s ňou,  http://lecivasilahudbyaslov.cz/

Asi ste si všimli, že vyššie som nenapísala tanec.

Je to z toho dôvodu, že tanec je veľmi špecifický nástroj. Z môjho pohľadu, je to kráľovský nástroj, pretože sa v ňom spájajú všetky naše štyri piliere a dávajú sa do pohybu.

Keď hovorím o tanci ako o liečebnom nástroji, nemám na mysli naučené figúry, je to naopak ten tanec, kedy na seba necháme pôsobiť hudbu a necháme sa ňou viesť s dôverou. 

Všetko je umenie možného

Musím priznať, že keď som toto prvý krát počula vysloviť nahlas, tak až vtedy som si uvedomila, že áno, toto je jedna z vecí, ktorej z hĺbky svojho srdca skutočne verím. No musela som to počuť vysloviť nahlas.

To je napokon aj určité „kúzlo“ nahlas vyslovených slov. Je tak možné si ľahšie ich uvedomiť. Možno ste to už sami aj zažili. Toľko ste sa vo svojej mysli niečím zaoberali, snáď na tisíc krát hľadali riešenie, a vo chvíli kedy ste nahlas vyslovili napr. obavy s tým spojené, ste ich dokázali akoby pustiť preč a zďaleka vás už tak nezaťažovali, ak vôbec. 

Pre mňa tieto slová vyslovil Zdeněk Weber v online programe „Uzdravujíci síla mateřství„. Som veľmi šťastná a vďačná, že som ho mohla absolvovať.

V jednom z cvičení, venované téme otec a dcéra nás Zdeněk prevádzal i nádhernou a nesmierne liečivou meditáciou. A v jednom bode tu Zdeněk hovorí i to, čo ako zistil, je pre nás veľmi hodnotné počuť od svojho otca. 

Tie slová boli v tom duchu, že môžeme žiť svoje životy, a dáva teda svojej dcére dovolenie, aby žila svoj život podľa seba, nie podľa neho.

Je to veľmi dôležité. A to zvlášť v prípadoch, keď sme sa v našich životoch vydali úplne iným smerom akým nás to ťahalo. Aj ja mám kamarátky, ktoré vyštudovali právo, len preto, že to ich otec chcel. Nemôžem povedať, že by boli vyslovene nešťastné, no niečo akoby im v živote chýbalo. 

A tak teraz s plným vedomím, si v prvom rade vy sami dovoľte cítiť radosť.

Potrebujete dovolenie ešte niekoho iného?

Tak si len predstavte ako ho dostávate, so všetkou láskou, požehnaním. Ak je toto naozaj veľmi ťažké si predstaviť, požiadajte o pomoc vyššiu inštanciu ktorej dôverujete.

Možno to bude anjel, ktorého ste niekde videli náhodne na nejakom obrázku, a pocítili ste hrejivé teplo pri srdci. Nechajte teda, aby svetlo tejto bytosti sa postavilo za osobu, od ktorej sa vám nedostáva dovolenia. Nechajte aby zalialo a prečistilo túto osobu a ako tieto nádherné lúče požehnania očisťujú a liečia nielen túto osobu, ale i vzťah medzi vami a siahajú až k vám.

Jemne sa dotýkajú vášho srdca v ktorom sa rozlieva nádherné hrejivé teplo. Pokojne môžete využiť hoci len predstavu slnečných lúčov.

Záverom: 

Priznávam, že už minule som si hovorila, že by som nemala písať také dlhé články, no cítim, že toto je dôležitá téma a moc to skracovať mi nedá. Preto si moc vážim, ak ste dočítali až sem. 

Neprekvapí ma, ak sa vám vôbec nebude chcieť púšťať do týchto cvičení. Je dosť možné, že vám bude pripadať úplne hlúpe ísť, kúpiť si vodovky, štetec a hrubý papier.

Ak budete mať tendenciu hľadať výhovorky, tak si položte len jednu otázku. Čo také sa stane, ak práve teraz toto urobím? 

Pri tejto práci s vnútorným dieťaťom neotvárame žiadne staré rany. Podstatné je obnoviť vôbec spojenie a to tak, že ideme priamo k samej esencii nášho JA. 

Radosť je liečivá, objatie je liečivé, slová lásky sú liečivé.

Naviac, robíte to sami pre seba. Ste teda tým najpovolanejším človekom, ktorý vaše vnútorné dieťa môže zahrnúť čistou láskou. Toto liečenie je mnohonásobne účinnejšie, pretože dnes ako dospelá ste prevzali zodpovednosť za svoj život a teda už týmto ste sa vymanili z pozície obete.

Možno ste už počuli o tom, že náš život sa pohybuje v 7-ročných cykloch. Ak teda máte okolo 40-tky a strácate radosť, životnú iskru je namieste preskúmať svoje dávne priania. 

Držím vám palce na objavnej ceste pri bádaní vašich dávnych prianí a túžob, pri objavovaní svojej stratenej radosti v živote. 

Majte nádherné dni​

Zuzana