Keď strach opantá náš život

Strach. Kto by ho niekedy nezažil. Možno si spomeniete na rozprávku s Jankom Krónerom – Nebojsa. No úprimne pochybujem, že taký človek naozaj existuje. 

Vo svojom pátraní prečo sa rakovina po 8-mych úžasných rokoch vrátila som sa v minulom článku dotkla prvého silného aspektu. Bola ňou moja najväčšia túžba, avšak nenaplnená. Ak v procese života nenájdeme spôsob ako svoju najväčšiu túžbu zrealizovať, môže nás to vnútorne zlomiť. 

Druhý aspekt, ktorý prispel k návratu hurikánu menom rakovina boli jedným slovom strachy. Nie, nepomýlila som sa. Nešlo o jeden strach, strach z niečoho konkrétneho či menej konkrétneho. Išlo o viac strachov, ktoré sa nabalili ako lavína. Nutno poznamenať, že niektoré z nich boli pre mňa nové, doposiaľ nepoznané. 

Strach nás dokáže paralizovať spôsobom, akoby sa celý náš život zastavil, a my sa ocitáme v začarovanom kruhu, v bludisku z ktorého zdá sa niet úniku. 

A aké strachy opantali môj život? Nuž tieto: 

Strach o blízkeho

Tým prvým, ktorého som si vedomá v časovom úseku pred tým, ako opäť rakovina zaklopala na dvere môjho života, bol strach o moju sestru a jej ešte nenarodené bábätko. Nikdy predtým, som taký strach nezažila. 

Tehotenstvo bolo vysoko rizikové. Báli sme sa o ne. Či to zvládnu, či to všetko dobre dopadne. Naivne som si ale myslela, že keď sa Eli narodí, tie strachy opadnú. Nuž, nemohla som sa viac mýliť. To ešte len prišli obavy. 

Pochopila som, čo zažívajú čerství rodičia. Ten strach o toho malého bezbranného drobčeka.

Vždy keď som sa predtým o niekoho blízkeho bála, bolo to oveľa kratšie časové obdobie, ako niekoľko mesiacov a nepochybne práve to zohralo svoju úlohu. Za každý ďalší deň som bola vďačná, no prinášal aj obavy. 

Dnes som nesmierne vďačná, že to tie moje baby zvládli. 

Strach zo straty práce 

Písal sa február 2020, malá Eli bola už na svete, schyľovalo sa k tým neslávnym voľbám a mňa začal čoraz viac opantávať strach zo straty práce. 

Bolo to také nenápadné, ako to prichádzalo, až jedného dňa som si ho plne uvedomila.

V minulosti som zažila ako sa môj šéf z ničoho nič rozhodol, že končí a tak nech mu hneďpodpíšem dohodu o skončení pracovného pomeru. Skutočne, sedel vedľa mňa, a čítal si noviny. Ja som komusi doosvedčovala podpis, vyúčtovala a rozlúčila sa. No a môj šéf zrazu len zložil noviny a povedal mi, že chce skončiť, chce si užívať dôchodok a tak nech mu podpíšem dohodu o skončení pracovného pomeru. To bol vcelku šok. 

A tak o pár rokov neskôr, v celej tej náročnej situácii začiatku roku 2020, sa tento strach objavil. Myslela som si, že ten starý zážitok mám spracovaný, no ako nado mnou prevzal svoju moc, je jasné, že nie. 

Občas si myslíme, že to, či ono už máme spracované, či sme s tým o.k., a skutočnosť nás jednoducho preverí, či je to ozaj tak, alebo si len niečo namýšľame. 

Strach čo bude ďalej

V piatok 6. marca 2020 sme mali prvý potvrdený prípad covidu. V nedeľu 8. marca, sme stihli ešte pokrstiť našu malú Eli. Ďalší týždeň sa začalo všetko zatvárať a my sme začínali pracovať formou home office. Moja práca však zahŕňa prácu hlavne s dokumentami, a do značnej miery s tými fyzickými, ktoré som prevádzala do elektronických. Takže mne osobne sa dosť ťažko pracovalo “z domu”. 

V tom čase mi zahaprovala aj menštruácia. Pripisovala som to popravde stresu a ani mi nenapadlo, že by malo ísť o niečo vážnejšie. Povedala som si, že keď aj ďalšia zahapruje, pôjdem k lekárovi, no v tom sa stopli aj preventívky. 

Celé to covid obdobie, bolo zvláštne. To ako sa menili jednotlivé nariadenia, keď ráno sa povedalo A, na obed B a večer platilo C. Prišlo mi to celé šialené, hotový chaos. Mala som pocit, že naša vrchnosť nevie čo má robiť. Na strane jednej to bola nová situácia, na strane druhej som presvedčená, že musia existovať v riadení štátu mechanizmy pre krízové situácie. 

Viem, že v tomto som nebola sama. Štatistiky s narastajúcimi depresiami hovorili jasnou rečou. 

Popravde, zo začiatku som si myslela, že ako introvert som s tým všetkým v pohode. Že čas, ktorý by som bežne trávila cestovaním “z” a “do” práce môžem využiť lepšie, že si môžem čítať a chodiť do lesa na prechádzky s mojou malou Eli. 

Až oveľa neskôr som si uvedomila, že izolovanosť, ktorú všetky tie opatrenia spustili, mi naozaj nerobila dobre. No mala som Eli, mohla som sa s ňou hrať a tak to hodnú chvíľu trvalo uvedomiť si to. 

Strach, že sa vráti 

Áno, žiaľ koncom roka 2020 som si uvedomila, že sa ma zmocňuje strach či sa rakovina nevráti. Ani neviem, čo tento strach spustilo. Možno to, ako sa začínali kumulovať všetky tie strachy, a ja som sa začínala cítiť nie moc dobre. 

Keď sa dívam spätne, vnímam, akoby som začínala prepadať panike. A to tiež neprispelo k mojej pohode a zdraviu. 

Kumulovaný strach

Je veľký rozdiel, keď cítime z niečoho strach a keď sa ich naakumuluje viac.  Je to doslova ako lavína, ktorá postupne naberá na sile. 

Strachy a stres nie sú až tak ďaleko od seba. Keď zažívame strach na tej fyzickej úrovni sa spúšťajú iné procesy, ako keď zažívame radosť. Len si spomeňte na niečo, čo vo vás vyvoláva strach a pozorujte ako na to telo reaguje. S najväčšou pravdepodobnosťou sa vám stiahol žalúdok, zrejme aj srdce sa viac rozbúšilo, dýchanie je plytšie. A teraz si predstavte, že sa ich spojí viac. 

Áno, ak som sa niečo za všetky tie roky na školeniach a výcviku The Journey, či Theta healingu naučila je, že každá emócia má svoju zodpovedajúcu chemickú reakciu v našom tele. A rovnako tak aj strach. 

Celá tá roztočená špirála, ma vťahovala viac a viac do svojho víru. Stále som však verila, že svoj život mám pod kontrolou. A to bol ďalší kameň úrazu.

Tým druhým veľkým aspektom, ktorý zohral svoju úlohu v návrate rakoviny do môjho života boli teda strachy. Dva z nich boli pre mňa dovtedy neznáme. Zažívala som ich v podstate prvý krát. 

Verím, že podstatu ste pochopili. V ďalšom pokračovaní sa pozrieme na tie zvyšné aspekty a začneme tým, že niekedy je prosto potrebné požiadať o pomoc. 

Majte nádherný deň

Zu💖