Keď sa nám život rozsype ako domček z kariet

Vieme aký je krehký. Domček z kariet i náš život. Spomeňte si na chvíľu na svoje dnešné ráno. Možno bolo hektické, ako zvyčajne. Možno ste si v pokoji vychutnali rannú kávu, skvelé palacinky, na ktoré ste už dlho mali chuť, len času bolo menej. Deň sa možno začal nádherne. Otvorili ste svoj milovaný diár a viete, že pred sebou máte úžasné plány a krásny deň. A tak si ešte vychutnáte ďalší dúšok voňavej kávy. 

Deň sa môže začať naozaj skvelo, a predsa večer keď si budete líhať do postele, váš život môže byť obrátený hore nohami, obrátený o 180 stupňov. Zďaleka nebudete tým istým človekom, ktorý ráno z tej postele vstával.

Váš život sa rozsypal ako domček z kariet. 

No možno je váš životný príbeh celkom iný. Možno, už teraz máte dosť, neviete čo skôr, už teraz máte pocit, že váš život sa ani omylom nepribližuje tomu vášmu vytúženému. Podobá sa viac prasknutej váze, ktorá síce ešte drží, no stačí malý ťuk a celkom sa rozsype.

Dám vám sem odkaz na jeden môj starší článok. Mne samej pomohlo znovu si ho prečítať, je jeden z mojich obľúbených. V tomto článku – Ukáž svoje najlepšie JA som sa práve dotkla aj 4 fáz, ktorými prechádzame počas kríz, tak ako som to za roky vypozorovala. Na príklade Popolušky sme si ich prešli. Prečo Popolušky? Pretože aj tí naši hrdinovia z rozprávok si vždy prechádzajú nejakou zaťažkávacou skúškou a povedala by som, že príbeh Popolušky nás niečím fascinuje, inak by nebolo toľko rôznych spracovaní.

Dnes viem, že u mňa nastal problém práve s tou štvrtou fázou. Ja ju volám “a čo ďalej”. Je to bod, kedy je za nami akútna fáza, vysporiadali sme sa so strachmi a obavami, ktoré to prinieslo, prijali a prepustili čo bolo treba a teraz nastáva ten moment, kedy je zväčša potrebné niečo vo svojom živote zmeniť. 

Týka sa to určite kríz, kde bolo zasiahnuté zdravie, ťažkých chvíľ po odchode milovaného, strate práce a pod. No môžu to byť aj momenty po havárii, keď ste sa možno “len” zľakli. Niečo vo vás však zažilo otras. 

Tie štyri fázy za mňa stále platia. No nie vždy to ide plynulo a problém nastáva, keď to začína drhnúť, keď fáza nie je len dočasnou, ale stáva sa dlhodobou. Ako dlho by mali jednotlivé fázy trvať? Povedala by som, že je to hodne individuálne a tiež záleží aj na tom, o akú krízu vlastne ide. Napr. smútok za blízkym je v našich končinách zaužívané prežívať jeden rok. Stačí to? Niekedy nie. No prežiť jeden ročný cyklus bez nášho drahého, vytvára priestor na uzatvorenie jednej etapy života. 

My sme napr. zažívali nedávno prvé Vianoce bez nášho dedka. A bolo to náročné, spomienky nám prirodzene vyskakovali v mysli, spomínali sme, a aj si poplakali, zasmiali pri niektorých spomienkach a hodne sme zapaľovali sviečky. V našich spomienkach naši drahí zostávajú žiť ďalej, hoci náš život už bude iný.

Trvá to príliš dlho

Áno, keď zažívame ťaživé chvíle, keď prechádzame svojou temnou nocou duše, zdá sa nám to nekonečné. Je to tak nepríjemný stav, že jediné po čom túžime je prútik Harryho Pottera, Arabelin prsteň, čokoľvek čo by nám mohlo pomôcť. 

Opäť uvediem jeden príklad. Ak ma sledujete na insta, či ste čítali posledné články, tak to viete. Po ôsmych rokoch sa mi vrátila rakovina. Bol to šok – obrovský. No prinútilo ma to uvažovať a zamyslieť sa aj nad tým, či akútna fáza nie je tak náhodou v tomto prípade celé to obdobie liečby. A to je sakra dlhé obdobie. Lenže vždy keď som si položila tú otázku “a čo ďalej”, pretože už som si myslela, že som tu, tak to akosi nešlo. 

Prečo? 

Pretože stále istá forma liečby tu je, čo som si akosi neuvedomovala. Bolo mi povedané, že áno budete ešte užívať tieto lieky, tie sú na to, aby sa rakovina nevrátila. Vnímala som to teda, ako už len nejaký dovetok, nie ako priamu liečbu. Udržiavaciu liečbu som nevnímala ako aktívnu. Lenže tieto lieky mi dávajú celkom zabrať, nežiadúce účinky sa žiaľ prejavili a ja sa cítim bez sily, bolia ma kĺby a aj žalúdok.

Je to teda stále akútna fáza? Povedala by som, že fázy sa zažínajú prelínať. Nie vždy sú jednoznačne vyhranené, zvlášť pri tých dlhodobých krízach. 

Kotvy

Neviem ako by som ich inak nazvala. No všimla som si, nielen u seba, že zvlášť pri tých dlhých krízach, keď temná noc duše nemá konca kraja, je potrebné nájsť si malé kotvičky,ktoré nám pomáhajú zvládať tie najťažšie momenty. Môže to byť fakt hocičo. Tie moje sú tieto: 

1. rúž

Ja viem, že mnohým to bude znieť ako úplná blbina, lenže mne rúž dával pocit ako takej ľudskej a ženskej dôstojnosti. Mala som viac pocit, že som žena, spájal ma viac s tým “normálnym” svetom. Nebolo vôbec ľahké prijať keď mi po chemke vypadali vlasy. Je to nápor na psychiku, keď k tomu všetkému čo sa so mnou dialo, zo zrkadla sa na mňa díval niekto celkom iný. 

2. príbehy druhých

Príbehy tých, ktorí si prešli peklom. Vždy keď mi bolo ozaj nedobre, keď svetielko na konci tunela bolo v nedohľadne, spomenula som si na príbeh Viktora Frankla. Určite vám nie je neznámy. 

Rovnako príbeh Stephena Hawkinga, či Helen Kellerovej. Zoznámila som sa aj s ďalšími príbehmi ako je príbeh Antonyho Ray Hintona, odsúdeného na smrť za vraždu, ktorú nespáchal. V cele smrti strávil 28 rokov. Povedali by sme najlepšie roky. Vyšiel z nej oslobodený keď mal 57 rokov. V televíznej relácii sa ho potom moderátor pýtal, či nie je naštvaný a on odpovedal: 

“Ak budem naštvaný, vezme mi to i zvyšok môjho života.”

Antohy Ray Hinton

Toto mi pomáha. Spomenúť si na príbeh, niekedy až šialený príbeh človeka a vedomie, že to zvládol, vyšiel z toho ako víťaz. Napĺňa ma to nádejou. Za mňa je to hlavne príbeh Viktora Frankla, možno práve pre to, že s tou holou hlavou, tým že na Heydu som si viac pripadala len ako nejaké číslo, mi to pripomínalo ten koncentračný tábor, kde to nepochybne bolo o dosť ťažšie.  

3. moji blízki a pozemskí anjeli

Viem, že sú aj takí, ktorí po svojom boku nemajú tých, čo by podali pomocnú ruku. Nie je to samozrejmosť ani v rámci rodiny. Ja som za tú moju najbližšiu rodinu nesmierne vďačná. To, že pred rokmi na mňa netlačili, keď som sa rozhodla pre inú liečbu, to, že ma podržali, keď som pred rokom prechádzala chemkou a operáciami, to, že sa na nich môžem spoľahnúť.

Pozemkých anjelov som sa dotkla v minulom článku a patrí im tiež moje veľké ďakujem. 

V mojom adventnom čítaní “Největší bohatství v živote” (špeciálne vianočné vydanie First Class Petra Cassanovu) som v siedmom kľúči šťastia čítala aj príbeh Junty, kde hovorí: 

Až pôjdeš doma v Európe po ulici, schválne hľadaj rôzne zámienky, ako okoloidúcich odsúdiť alebo skritizovať. Bez toho, že svoje myšlienky vyslovíš, samé Ťa urobia oddeleným a osamelým. A zároveň Ti všetci okolo budú pripadať cudzí a zlí. 

Na ďalší deň bež rovnakou ulicou, ale už s otvoreným srdcom, plným súcitu, vďačnosti, odpustenia, prijatia, humoru, pokory a nadhľadu. Ľudia na Teba budú pôsobiť vrelo a priateľsky. Nie je to nimi, oni len odrážajú stav Tvojej mysle a srdca. Ak zmeníš ten, zmení sa i svet okolo Teba.

Junta

Občas sme tak ponorení vo svojom súžení, že si ani nevšimneme pomocnú ruku, ktorá tu pre nás je. Aj to sa stáva. Občas sa nám zdá, že sme v tom sami, že nikto iný nezažíva také trápenie, že nikto to nechápe. Ak sa vám to tak bude zdať, spomeňte si na príbeh Junty a jej malú radu. 

Malé kroky 

Na internete, u koučov, mentorov a rôznych terapeutov nájdete množstvo rád, fakt je ich hodne, celé postupy, techniky, nástroje. V snahe nájsť riešenie, uľaviť si, môžete poľahky spadnúť do jednej pasce. Budete skúšať to i ono, len aby vám bolo trošku lepšie, len aby ste sa už konečne vymotali zo zamotanej situácie, len aby už tá temná noc duše bola preč. 

Aj ja, napriek všetkým výcvikom, ktorými som si za posledné roky prešla, som v okamihu, ako sa potvrdilo, že sa rakovina vrátila, som to v tom šoku urobila. Dokonca som oslovila aj niekoľkých terapeutov, ktorých som sledovala na insta a myslela som si, že ma v tom prvotnom šoku podržia, usmernia. Nestalo sa. 

Hodne z nich ma svojimi reakciami fakt sklamalo. Buď ma ignorovali, alebo to celé bolo len také bla bla. Musím priznať, že to bol ďalší šok. Kládla som si vtedy otázku, tak o čom to teda celé je, keď sa tvária akoby mali recept na šťastný život, ako najlepší terapeuti, no zjavne nie vo chvíli, keď sa život rozsype. 

Najviacej mi paradoxne pomohla jedna mentorka. Len som reagovala na jeden jej príspevok a pár slov sme si vymenili. Tých pár slov mi pomohlo prijať to čo sa deje, že je to realita. V tom čase som mala tendenciu to popierať, že to predsa nemôže byť pravda (možno poznáte tých päť fáz prijatia). Bolo to presne to, čo som potrebovala, byť uzemnená a môcť sa tak pozrieť trošku z nahľadu, čo sa mi v tom šoku dovtedy moc nedarilo. Motala som sa v tom ako taký malý prd v gatiach. 

Ak ma tento posledný rok niečo naučil je, položiť si vždy jednu dôležitú otázku: 

Kde som v tom celom ja / Aká je v tom celom moja pravda. 

Každý niečomu verí a každý terapeut, kouč, mentor, a že ich je, vám bude predostierať tú svoju pravdu, to čomu verí on. Jemu to zrejme v jeho živote pomohlo. No každý z nás je jedinečný a môžeme ľahko naraziť. Pravda niekoho iného, nemusí byť naša. Prešli sme inú cestu, formovalo nás niečo iné.

Uvediem jeden príklad, a to učenie Bruca Liptona a epigenetiky. 

To učenie mi dáva zmysel, má logiku. Hovorí o tom, že nemusíme byť obeťou našich génov. Keďže mám potvrdenú génovú mutáciu BRCA génu, tak som tomu veľmi chcela aj veriť, napokon, dávalo mi to zmysel. Lenže až nedávno som si uvedomila jednu vec. 

Na strane jednej sú tu tieto objavy dr. Liptona, na strane druhej vnímam snáď zo všetkých strán, ako často počujeme, to je genetika – oči, črty tváre, dlhovekosť, typ postavy a pod. Takže som si uvedomila, že som tomu viac len chcela veriť, aj keď mi to dávalo zmysel, tak to v konečnom dôsledku vo mne vyvolávalo na tej podvedomej rovine odpor a len väčší stres. 

Jeden deň a vízia

Dala som si za cieľ prežiť ten aktuálny deň najlepšie ako to len ide. Zároveň tu ale mám tú svoju víziu, dať svoje telo na poriadok, cítiť sa dobre, vitálne, byť zdravá. Tú víziu mám stále na pamäti. Napísala som si aj tzv. list môjho budúceho JA, list časovej schránky datovaný ku dňu 24. decembra 2023. 

Zvládnuť jeden deň. Aj to môže byť výzva. 

Jeden z mojich chemo liekov mal ako vedľajší účinok reumatické bolesti. Áno, vedela som, že sú to bolesti kĺbov, no keď to prišlo, bolo to veľmi náročné a aj jeden deň mi dával fakt zabrať. 

Bez toho, aby tu zároveň bola aj vízia kam to celé má smerovať, to ale nejde. Ale o tom až nabudúce. 

Dnešok ukončím slovami Eddieho Jaku:

“Tam kde je život, je aj nádej.”

Majte nádherný deň, napriek všetkému

Zu