Hurikán menom rakovina

O čom mám písať? Píšem rada a v “šuplíku” mi pomaly pribúdali aj stránky príbehu do knihy. Ale, teraz ani neviem o čom písať. Nie som si istá, či chcem písať o rakovine, ktorá pred časom opäť vtrhla do môjho života. 

A tak, aj keď som mala pripravené pokračovania k januárovému článku a pôvodný zámer bol opäť vytvoriť seriál, akosi som nemala pocit, že je to ono. Dala som si teda pauzu. Keď mi prišla faktúra za úhradu môjho blogu na ďalší rok, začala som zvažovať či ho vôbec ešte predĺžiť. 

Zmietali mnou pochybnosti a vnútorné dialógy nemali konca kraja. 

Predtým som si myslela, že je to prosto za mnou, že som to zvládla a zrazu bolo všetko inak. Áno, vedela som, že toho Damoklovho meča sa nikdy nezbavím, a pravda tiež je, že nejaký čas predtým som cítila aj strach či sa niekedy ešte rakovina náhodou nevráti a čo budem potom robiť. 

Môj život sa začal rozsypávať ako taký domček z kariet. 

Hurikán menom rakovina

Keď vtrhne do nášho života, je ako hurikán. Pamätám si na hurikán Catrina, či cunami počas vianočných sviatkov roku 2004. Tie obrázky z mysle asi nikdy nezmažem. Presne tak sa cítim, akoby som stála nad troskami svojho života. 

Áno, viem. Na to, aby sa nám rozsypal celý život nemusí prísť rakovina. Môže mať celkom inú podobu. Podstatné je, čo s tými troskami urobím a ako si nanovo vystaviam svoj život. Lenže ako začať budovať svoj život na všetkých tých troskách?

Prešla som si takou škálou pocitov, o akej som ani netušila. A čoraz naliehavejšou sa stávala otázka čo ďalej?

Priznávam, bol to obrovský šok keď sa potvrdilo, že sa vrátila. Niekoľko mesiacov som sa z toho nevedela spamätať. Jedna z otázok, ktoré sa natískali bolo, prečo sa vôbec vrátila?

Odpovedať na túto otázku sa kupodivu ukázalo, že nie je až také obtiažne. Spojilo sa niekoľko faktorov. Nie všetko, bola ale ľahké priznať sama pred sebou.

Dnes sa teda budem venovať prvému faktoru, tie ďalšie sú veľmi podobné a dajú sa zhrnúť do jedného “balíčka”. 

Najväčšia túžba

Myslím, že každý z nás ju má. 

Niečo, čo hlboko túži zažívať. U mňa je to materstvo. Pamätám si, akoby to bolo včera. Mala som 14 rokov, a mala som sa rozhodnúť o svojej ďalšej škole, o svojom ďalšom živote. Pristupovala som k tomu veľmi zodpovedne a naozaj som veľmi túžila vybrať to správne. Lenže v jednom okamihu, som celkom nečakane pocítila, že v skutočnosti túžim byť mamou. Dobrou mamou. Bol to nesmierne silný pocit, a zároveň veľmi jasný, čistý. 

Pamätám si, ako som sa s tým zdôverila svojej mame. Mala pochopenie a odpovedala mi najlepšie ako vedela. Povedala, že je to v poriadku, ale že na to mám čas a teraz si môžem vybrať školu, akú chcem. Áno, mohla som si vyberať. Mala som dobré známky, učenie ma bavilo, aj keď nie vždy dávalo zmysel čo sa učíme. A tak som na niekoľko rokov zakotvila na výberovej škole jedinej na Slovensku. 

Túžba byť mamou ma sprevádza asi už od detstva. Pamätám si, ako som sa starala o svoje bábiky, akoby boli živé, ukladala som ich spať, a plakala keď som ja musela ísť do školy, a opustiť ich. Ten pocit, že ich opúšťam bol hrozný. 

Čas plynul a ja som už nebola malým dievčatkom. No túžba byť mamou, dobrou mamou tu bola stále. Problém nastal, keď som si nedokázala nájsť partnera. Svoje zohrala nepochybne aj určitá nedôvera voči mužom, obavy, že mi muž ublíži. Lenže bez muža nie je možné splodiť dieťa, to vieme všetci. 

Niekoľko mojich kamarátok mi hovorilo, že keď tak moc túžim byť mamou, tak nech si niekoho nájdem len na “to jedno”. Táto cesta bola pre mňa neprijateľná, nikdy som ju neuznávala, zdá sa mi nezodpovedná voči dieťaťu a jednoducho som vedela, že toto nie je cesta ktorou by som chcela ísť. 

Keď prvý krát nastal medzi mojimi kamarátkami baby boom, tešila som sa spolu s nimi. Rovnako aj o niekoľko rokov keď nastal druhý baby boom. Stále som dúfala, že raz príde rad aj na mňa. 

Prešla som si x procesmi The Journey, či Theta healing, no zjavne som sa nijako neposunula v mojom vnímaní komplikovanosti vzťahu muž – žena. A tak nemohla byť naplnená ani moja najväčšia túžba. 

Genetické testy

Dnes som si nie istá, či som ich vôbec mala absolvovať. Mala som 29 keď som podstúpila genetické testy na možnú pozitivitu mutácie BRCA génu. A ako jedinej z nás troch sestier, tie moje skutočne vyšli pozitívne. 

Tohto obdobia som sa dotkla už v článku Kto je tvoj priateľ. Nebolo to vôbec príjemné obdobie, lenže jedna z vecí, ktoré počas rozhovoru s lekárkou zazneli bolo i to, že do 35 by som mala porodiť, aby sa znížilo riziko rakoviny. A tak, asi pól roka pred mojimi 35-timi narodeninami, som začala pociťovať strach a obavy čo bude ďalej. Šrotovalo mi to v hlave, mlelo ma to a tak niet sa čo čudovať, že pól roka po mojich 35-tich narodeninách som si nahmatala hrčku v prsníku. 

A čas plynul. Verila som, že som to zvládla, že je to za mnou. Lenže čas je tak trošku neúprosný a ja som s každým ďalším rokov mala neutíchajúci pocit, že sa viac a viac vzďaľujem od naplnenia mojej najväčšej túžby byť mamou.  

Prečítala som množstvo kníh, absolvovala x seminárov a výcvikov, aj tých tzv. transformačných a predsa môj život stále nebol takým po akom som túžila. Naopak som začínala mať pocit, že sa môj život vyvíja akýmsi zvláštnym spôsobom a viac a viac sa všetko rozpadáva.

S tou ideou, že raz budem mama, som bola identifikovaná. No táto idea, vízia, sa rozpadávala až sa celkom rozpadla. Počúvala som príbehy o ženách starších odo mňa, ako sa stali mamami. Lenže od istého momentu som vedela, že to nebude môj príbeh. Nastal ďalší baby boom a jedno tehotenstvo ma akosi zlomilo. Od tej chvíle som vedela, že ja mamou nebudem. 

Každý z nás má ten svoj veľký sen. No nie vždy nájdeme spôsob ako ho naplniť. Musím priznať, že ma tá veta: Keď niečo veľmi chceš, celý vesmír sa spojí, .. no fakt ma vytáča. Dokonca si pamätám, keď som ju prvý krát čítala v Alchymistovi, že mnou tak nejako hrklo. Chcela som jej veriť, no nešlo mi to. 

Čo teda s tým našim veľkým snom? Čo ak nenájdeme spôsob ako ho zrealizovať? Možno pre strom nevidíme les. Možno je pes zakopaný úplne niekde inde. Čím som si ale istá je, že ak pociťujeme veľkú túžbu, a nenachádzame spôsob ako ju naplniť, môže nás to zlomiť. Zostane v nás akási trpkosť, niečo v nás akoby umrelo, zostane bolesť. 

Vždy som vnímala, že byť mamou nie je len o mne. Že, je to o rodine. A možno práve tu je ten môj pes zakopaný. V rebríčku hodnôt, je u mňa rodina na vysokých priečkach. A predsa som nedokázala vystúpiť z toho tieňa nedôvery voči mužom. Dokonca som bola ochotná absolvovať sedenia u klasickej psychologičky, no nikde som sa neposunula. Ten balvan je zdá sa väčší, ako moja túžba byť mamou. 

Potom prišlo tehotenstvo mojej mladšej sestry a spolu s ním aj strachy aké som dovtedy nezažila. Strachy, ktoré sa vtedy prebudili, sú ďalším faktorom, o ktorom ale nabudúce. Dnes viem už o strachoch niečo, čo som dovtedy netušila. 

Majte nádherný deň

Zuzu