Vízia života

Nevedieť kam sa náš život po “tsunami” uberá je v poriadku. Cítiť sa slabá, bez síl, či bezradná, aj to je v poriadku.

Všetci chceme niekedy ten návod na život. Nie som si istá, kde sa to vzalo, no viem si predstaviť, že niekomu, komu sa rozsypal celý život, zaplavila ho beznádej, možno aj výčitky či ľútosť, si v tom povzdychu povedal, kiež by bol návod na život. 

Návod na život 

Tiež som ho dlho chcela. Dnes som rada, že nič také nie je. Už by to nebol život. Stratila by sa jeho nespútanosť, celá jeho mágia. Že pravidlá a univerzálne zákony existujú? To iste áno. Zo semienka slnečnice nikdy nevyrastie ruža. 

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo by taký návod na život mal vlastne obsahovať? Kedykoľvek si nevieme rady tak doň jednoducho nakukneme a vieme čo robiť, čo povedať? 

No mne by sa taký návod hodil hlavne na lekárov, s tými je to pre mňa hodne komplikované. Naberá to na obrátkach, pretože aj keď sa pýtam a upozorňujem, tak sa stretávam s ignoráciou alebo bagatelizovaním, až napokon je už zle. To sa žiaľ opakuje. Takže v tomto prípade, by sa mi fakt hodil nejaký návod, ako komunikovať lekárom svoje pocity, to čo cítim vo svojom tele, nie až keď už je zle a je pre nich zjavné, že je tu nejaký problém. 

Také situácie asi všetci zažívame vo svojich životoch. U mňa je to fakt náročná komunikácia s lekármi, u niekoho so šéfom, ďalší zažíva náročné okamihy v spoločnosti len preto, že je viac introvertný. 

Za mňa sú tieto náročné situácie v poriadku, za predpokladu, že nás neohrozujú na živote a nie sú neustále sa opakujúce, či nekonečné a bez konca. 

Každému z nás by sa tiež hodil taký návod na život, zvlášť keď sa našim životom preženie tsunami a celý sa rozpadne.

Žijeme vo veľmi rýchlej dobe. Ja viem, že toto ste už počuli a môže sa zdať ako klišé. No len sa nad tým úprimne zamyslite. Všetko musí byť vyriešené hneď, najlepšie ešte včera. A tak hľadáme tie super zázračné riešenia, techniky, nástroje. 

Život plynie vo svojom vlastnom jedinečnom rytme 

V minulom článku sme sa venovali jednoduchej metóde, ktorá vie byť nápomocná aj vo chvíli, keď sa nám život rozsype. Povedali sme si, že cieľ je zvládnuť jeden deň, i to, že je dobré mať tu víziu, k čomu ten náš život má smerovať. 

V poriadku je, aj keď v celom tom chaose, ktorý po tsunami vznikol, tú novú víziu nášho života jednoducho nevidíme.

Prv ako sa budem venovať tomu, keď nevieme stanoviť tú svoju novú víziu života, pristavím sa ešte pri jednej veci, ktorá sa môže stať. Na pomoc si vezmem opäť ten príklad s tsunami. 

Predstavte si, že tsunami už ustala. Začali ste upratovať všetky tie trosky vášho života. Zaberá to hodne času. Pomaly sa zdá, že ste pokročili, že sa vám darí upratovať všetok ten chaos.

No more vám vyplavuje nové a nové trosky, nové a nové sra.ky. Vnáša to pocit bezmoci, zdá sa, že dať na poriadok svoj život je hádam nemožné. 

Žiaľ aj to je súčasťou tohto procesu prerodu. Ak sa vám zdá, že preháňam, tak si spomeňte na niečo, čo verím, každý kto číta tieto riadky vo svojom živote zažil. A to je umývanie okna. 

Jedného dňa ste si všimli, že už tak celkom dobre nevidíte cez okno, je zaprášené, jednoducho špinavé. A tak sa rozhodnete ho umyť. Vezmete vedro, vodu so saponátom a handru. Začnete umývať a môžete si uvedomiť, že ako prechádzate tou handrou po okennej tabuli, tak na nejakú chvíľu je to okno ešte viac špinavé. Jednoducho povedané, všetku tú špinu a prach rozmažete. Je to proces, a ten pokračuje. Nikomu by nenapadlo v tomto bode prestať. A tak znovu vypláchate handru a znovu to okno umývate. Už je to lepšie. 

Ak to okno bolo veľmi špinavé, tak to zopakujete viac krát a ani sa nebudete nad tým moc zamýšľať, možno sa to bude zdať otravné, keď to musíte opakovať viac ako je vám milé. Potom ho už len vylešíte. A tadá, aký je ten výhľad zrazu úžasný, že? 

Podobne to bolo aj pri jednom nádhernom experimente. Na reproduktory nasypali malé zrniečka. Pustili rôzne typy hudby a vo výsledku sa tieto zrniečka zoskupili vždy do nejakého obrazca. Potom ukázali niečo, čo bežnému oku unikalo v celom tom procese. Kým sa totiž tie zrniečka preskupili do krásneho obrazu, v tom preskupovaní sa zrniečok tu bol moment chaosu.

Takže keď sa v procese zmeny nášho života objaví chaos je to v poriadku. Samozrejme, miera chaosu je u každého iná, a každý z nás ho inak aj znáša a vie si s ním rady. 

Vízia života

Aj preto verím, že vízia nášho života je nám v tomto bode nápomocná. Ako ju ale vytvoriť, keď sa nachádzame v období chaosu? 

Chaos, keď sa oddeľuje zrno od pliev nemusí byť zrovna tou najlepšou pôdou pre stanovenie životnej vízie. Vízie si zväčša stanovujeme na obdobie niekoľkých rokov. Je to niečo čo nám pomáha držať smer, linku nášho života v súlade s našimi hodnotami, v súlade s našimi túžbami. 

No musí byť vízia nášho života nemenná? Čo ak si môžeme určiť dočasný zámer, víziu? 

Opäť raz sa tak stalo, že odpoveď na túto moju pálčivú otázku mi prišla v podobe sna. Mám to prosto tak. Vždy tie podstatné veci v živote sa mi najskôr ohlasujú cez zvláštny typ sna. Jasné, že nie vždy, mu na prvú dobrú porozumiem. Sú to také iné sny.

A tak vám dám jeden návrh. 

Čo keby sme si tú novú víziu stanovili len ako objavovanie života? Jeho princípov, zákonitostí, jeho krás, …?

Zdá sa vám to málo? Lenže, čo keď práve toto je ono? Otvoriť sa esencií života? Nesnažiť sa ho neustále kontrolovať, ovplyvňovať, vynucovať si manifestáciami všetko možné, nesnažiť sa neustále zapadnúť do x-tej škatuľky? 

Ja viem, že vám to môže znieť ako blábol. Aj preto som sa s týmto článkom moc neponáhľala. Sama som si tento impulz, potrebovala zrovnať aj v hlave. 

Viem, že žijeme v čase, kedy hneď chceme jasné odpovede. Vyštudovala som odbor knihovníctvo a VTEI (vedecko-technické informácie), a ja som si  práve nedávno povzdychla, že aké je to úžasné, keď niečo neviem, môžem to hodiť do googlu a on mi vyhodí odpovede. 

Kedysi to tak nebolo. Mohlo to zabrať oveľa viac času. Ten čas ale poskytol zároveň niečo veľmi cenné. Niečo, čo sa v tej rýchlosti odpovedí súkaných cez internet stráca. Mohli sme sa totiž viac zamýšľať aj nad súvislosťami. 

Dám vám jeden tip, pre objavovanie života samého. Pôsobí priam zázračne, hoci to nie je žiadne abraka dabra, no otvára nás čaru samotného života. 

Viem, že sa nájdu aj takí, čo budú namietať. Zvlášť keď sa všetko zdá na h….. O to skôr si doprajte tento malý experiment. 

Mystérium života

Je niečo, čo sa po tom, ako sa našim životom prehnala tsunami, môže zdať ako úplné bláznovstvo. Dívate sa na všetky tie trosky, všetku tú spúšť, a predsa cítite vďaku, že ste prežili, aj keď viete, že vás čaká náročné obdobie života.

Viete, že milujem prirovnať život k objavovaniu nádherného, neznámeho ostrova. Asi aj preto ten príbeh Aurory tak milujem. 

Takže čo je mystérium života? Ja ho praktikujem v lese. Keď vstupujem do lesa, požiadam o vstup do mystéria, zároveň si dám aj zámer, napr. ak neviem ako ďalej, ako sa rozhodnúť a pod. Nechám nech ma les vedie. A som vnímavá, pozorná. 

To čo sa deje je kúzelné. Vždy keď vstupujem do lesa týmto spôsobom, tak ma les vedie cestičkami, niekedy i takými o ktorých som ani nevedela. Ten náš les nie je nejako zvlášť veľký a predsa som takto objavila nové cestičky. 

V čase pred mastektómiou a keď som prechádzala náročným obdobím, či áno alebo nie, či vôbec takúto obludnú operáciu podstúpiť, tiež som takmer každý deň vstupovala do lesa týmto spôsobom s túžbou, čo najlepšie sa rozhodnúť. 

A tak sa stalo, že ma les viedol cestičkou. Niekoľko krát sa zdalo, že tá cestička je slepá, nezdalo sa, že by pokračovala ďalej. Napriek tomu som vytrvala a ku kritickému bodu som došla a objavila, že cestička pokračuje. Bolo to pre mňa prekvapením. Vedela som o nej, no vždy som si myslela, že vedie inde, k miestu, ktoré sa mi zdalo nezaujímavé. A predsa som vytrvala. 

Na tejto ceste si môžete klásť otázky a potom si všímajte. Les odpovedá svojim vlastným spôsobom. Netvrdím, že vždy pochopíme hneď posolstvo mystéria. Občas si jednoducho potrebujeme otvoriť svoju myseľ. 

Celá tá situácia sa mi vtedy zdala až bezvýchodisková. No ja som vďaka mystériu života objavila, že vždy je nejaká cesta. Boli okamihy, keď som si myslela, že sa vrátim, že predsa tá cesta ďalej nevedie. Utvrdilo by ma to v bezvýchodiskovej situácii, lenže ja som pokračovala. Bola to zároveň taká moja malá terapia. Vždy mi bolo oveľa lepšie, akoby to svetielko na konci tunela bolo jasnejšie. 

No a nakoniec sa poďakujte mystériu života, že vás viedlo. Niekedy sa vám bude zdať, že ste nedostali žiadne odpovede, že nerozumiete. I tak sa poďakujte. Možno vo chvíli ako si doma sadnete a napijete sa, či si budete umývať ruky a pozriete sa pritom do zrkadla, vám to v mysli cinkne. 

Prajem vám krásne objavovanie. Život je nádherný, aj keď sa nám to nie vždy tak zdá. Aj ja mám chvíle, keď pochybujem. Je to prirodzené, no tak ako to už povedal Viktor Frankl: Napriek všetkému povedať životu áno. 

A to bude témou ďalšieho článku.

Zu