Napriek všetkému povedať životu “Áno”

Keď som písala článok “Vízia života” sľúbila som vám jeho pokračovanie s témou: napriek všetkému povedať životu “Áno”. Tento sľub som plánovala naplniť hneď vtedy, článok som začala písať, no nešlo mi ho dokončiť. 

Bolo to pre mňa s podivom čo sa to vlastne deje, no cítila som, že všetko čo som napísala jednoducho nie je ono, že tam čosi podstatné chýba. Potom som sa viac zamerala na písanie Aurory, príbehu o nevšednej krajine. Stále som sa však podchvíľou vracala k rozpísanému článku. Na tento článok ste si museli počkať. Vždy keď sa mi totiž zdalo, že tú podstatu som obsiahla, vždy prišlo nejaké ďalšie prekvapenie a Život preveril aj mňa, či som pripravená stáť za svojimi slovami. Bola to cesta. 

Napriek všetkému, povedať životu “ÁNO”

Takýto podtitul má aj jedna kniha, ktorej autorom nie je nik iný, ako Viktor Frankl. Tie príbehy druhej svetovej vojny sú veľmi silné, hlavne tie, kde sa k slovu v mori neľudského, dostáva ľudskosť. Práve v tých najťažších momentoch som si pripomínala jeho životný príbeh a občas si stačilo pripomenúť len tieto slová. Vždy ma povzdubili.

No poďme po poriadku. 

Prečo je niekedy ťažké povedať životu “áno”? Prečo je niekedy tak ťažké tu byť a žiť? Keď som si kládla túto otázku, dotkla som sa témy utrpenia. Musela som preveriť ako to celé vnímam ja a čomu skutočne verím. Dlho som verila a verím, že výzvy života a zaťažkávacie skúšky sú prirodzenou súčasťou života a že utrpenie nastáva, ak s danou situáciou začneme bojovať a sme voči nej v odpore. Áno, môžeme sa naučiť skloniť hlavu, naučiť sa možno pod vplyvom viery prijímať aj nepriazeň osudu. Nie vždy je to však ľahké a chce to svoj čas. 

Potom prišlo zásadné uvedomenie. Sú momenty, udalosti, ktoré len tak prijať, skloniť sa pred nimi ako súčasťou nášho života je takmer nemožné. Všetko v nás sa búri a naše hodnoty sa otriasajú priam v samotných základoch. 

Zdalo sa, že je to deň ako každý iný. 

Stretli sme sa, aby sme tentoraz  naplánovali čosi ako “rozlúčku so slobodou”, len v inom duchu ako sa zvyknú robiť. Zvonenie telefónu, jedna správa a všetko razom dostalo celkom inú príchuť. Zasiahla nás správa o smrti malého dieťaťa. Bolo to šialené. Dieťa sa udusilo párkom. Zabehlo mu a nik z prítomných mu nevedel pomôcť. Zbytočná smrť malého dvojročného dieťaťa. Napriek tomu, že som ani matku a ani dieťa nepoznala, cítila som bolesť mojich kamarátok, ktoré ich poznali. Stretnutie, ktoré malo byť radostné, razom dostalo veľmi trpkú príchuť.

Uvedomila som si, že sú skrátka momenty, kedy sa do plného utrpenia v okamihu prepadneme. Už samotný ten šok nás tam uvrhne. 

A tak som musela prehodnotiť myšlienku, ktorej som mala tendenciu veriť a síce, že ťažké životné okamihy v našich životoch existujú, no samotné utrpenie je už našou voľbou. Vlastne, nikdy som si nebola istá, či tomu skutočne verím no hovorilo to toľko ľudí, o ktorých som si myslela, že sú duchovne vyzretejší, že som seba samú presviedčala, že je to určite tak. Dnes viac vnímam aj druhú stranu mince a síce, že nie vždy je možné sa utrpeniu vyhnúť. Ako dlho bude ale trvať, to už máme oveľa viac vo svojich rukách. 

Životný postoj 

je nepochybne niečo čo nám veľmi pomáha v neľahkých časoch. Alebo aj nie. Záleží od toho, aký je ten náš prevládajúci životný postoj. 

A to je tá podstatná otázka: Aký je váš prevládajúci životný postoj? 

Je plný strachu? Hovorí, že svet je nebezpečné miesto a je potrebné byť neustále v pozore a chrániť sa? Či byť radšej ticho, neupozorňovať na seba? Alebo naopak je pre vás svet len gombička a všetko beriete s ľahkosťou, veď všetko sa nejako vyrieši? 

Kde sa vlastne vzal? Základy sme získali postupne od prvých okamihov nášho života. Krok za krokom, tak ako sme to videli u našich blízkych a tak ako sme si postupne vytvárali svoje vlastné stratégie. Dnes už nie je neznáme, že práve prvé roky života sú dôležité. Malé dieťa sa učí v prvom rade pozorovaním. Nasáva všetko ako huba po daždi. Deň za dňom sa tvorí náš vzťah k sebe a k svetu. Učíme sa, čo je bezpečné a čo nie. Tak sa pomaly tvorí náš prevládajúci životný postoj. Je v ňom všetko. Nakoľko sme sa cítili bezpečne a milovaní, či nakoľko sme si mohli dovoliť autenticky sa prejaviť, vyjadriť čo cítime, čo si myslíme.

Učíme sa celý život, no základ získame v prvých rokoch života. A tak, keď prechádzame údolím temnoty, buď je nám náš životný postoj nápomocný, alebo nás vrhá do ešte väčšieho zúfalstva. No keďže sa učíme celý náš život, aj nová situácia sa môže stať tým míľnikom, odrazovým mostíkom, ktorý dá nový smer nášmu životu.  

Myslela som si, že už to mám za sebou, že rakovina je už len minulosť. Lenže po ôsmych rokoch sa vrátila. Priam vtrhla do môjho života. Vo chvíli ako sa to potvrdilo, bol to šok a nevedela som sa spamätať niekoľko mesiacov. Každá chemka, každá kontrola či vyšetrenie bol ohromný stres. Doteraz je. Stále sa to učím. Prijímať to tak ako to je, s pokorou. Vždy, keď som si myslela, že začínam mať svoj život viac vo svojich rukách, prišlo nejaké nepríjemné prekvapenie. Nikdy som si tak nebola istá, čo sa bude diať ďalej. Musela som sa naučiť dôvere voči Životu, prijať jeho nepredvídateľnosť. A áno, veľmi som túžila zažiť zázrak, no nestalo sa. Stalo sa niečo celkom iné. Aj ja som zažívala okamihy, keď som nevidela to povestné svetielko na konci tunela. 

“Nádej je dôležitá. Ak by sme neverili v lepšie zajtrajšky keď zažívame súženie, sotva by sme sa v živote posunuli.” – Zuzana Zrneková z knihy: Aurora je nádherná krajina

Nádej

Keď zažívame náročné obdobie, svetielko nádeje je často to jediné čo nám ostáva. Ak je viera plameňom, tak nádej je iskrou, ktorá nás vedie k svetlu na konci tunela, pobáda nás urobiť ďalší a ďalší krok. Dáva silu prejsť temným údolím, pripomína, že to čo práve zažívame, je obdobie, ktoré jedného dňa pominie a krok za krokom vďaka nej zvládame deň za dňom. 

Stratiť nádej ak cesta našim temným údolím je pridlhá nie je nič neobvyklé. Jej strata nás zároveň vrhá do akejsi apatie života, strácame zmysel v ceste vôbec pokračovať. Ak stratíme nádej nie je to koniec, tá iskra sa môže znovu zapáliť. Možno aj táto strata nádeje na našej ceste má svoj význam. Možno práve vďaka nej si uvedomíme to najhoršie čo sa môže stať. A aj to má svoj význam. 

Asi vás teraz budem šokovať, no možno tak ako aj ja, ste počuli jednu radu: Nikdy sa nevzdávaj. 

Moja otázka však je, ako to v skutočnosti vnímate Vy sami? Aj toto je niečo o čom som nikdy nebola tak celkom presvedčená. Prečo? Pretože, som niekoľkokrát zažila okamih, keď som si povedala: nevládzem, vzdávam to. Vždy keď som došla do tohto bodu, mala som za sebou kopec úsilia o zmenu svojej situácie. Problém bol, že nič to neprinášalo, teda nič podstatné, nič o čo by sa dalo oprieť. Pamätám si, keď som tieto slová vyslovila pred onkopsychologičkou. Pozrela na mňa a v tvári sa jej zráčilo ľahké zdesenie, čo to vlastne hovorím.

“Vzdávam to”, keď zo všetkých strán počúvate, že sa nemáte vzdávať, že máte bojovať, že veď bude lepšie. Lenže vo chvíli ako som sa vzdala svojho zaťatého úsilia a snahy mať veci pod kontrolou, práve vtedy sa veci začali hýbať. Pre mňa to vzdávam sa, znamenalo odovzdanosť. 

Vzdala som sa úsilia, ktoré k ničomu neviedlo, nie svojho života. 

Uznanie toho, že som urobila všetko čo bolo v mojich silách, no BEZ TOHO, aby to moja hlava neustále spochybňovala, či som naozaj urobila dosť. Bol to dobrý pocit, skvelý pocit, aký som dovtedy nezažila. Bol to vskutku nový pocit, dosiaľ pre mňa nepoznaný. Do toho bodu, to totiž bola vždy viac moja hlava, ktorá mi hovorila, že som urobila dosť a snažila sa ma o tom presvedčiť, no necítila som to tak. Ten zásadný rozdiel bol v samotnom pocite. Už ma nenaháňal žiaden šablozubý lev s pochybnosťami, či je to skutočne tak. 

Dlho, naozaj dlho som sa zamýšľala, ako vôbec tento nový pocit pomenovať. Ako sa volá, ten zvláštny pocit? Jediné k čomu som došla je, že je to odovzdanosť s dôverou v život. U mňa sa rodila dlho, veľmi dlho, po bolesti, krok za krokom, deň za dňom. Tá cesta nebola priama. Potkýnala som sa na nej, znovu padla a znovu sa odvážila postaviť. Áno, boli okamihy, keď bolo tak ťažké povedať: Bože, ďakujem za tento nový deň. Cítiť vďaku za deň, ktorý ani zďaleka neprípomína môj vysnívaný život. Nie, nebolo ľahké vôbec to prijať. Veľa som sa “hádala” s Bohom, vyčítala mu, že na mňa zabudol, že ma nemiluje tak, ako bol zasľúbil. 

Nádej musí ísť vždy ruka v ruke s vierou, či aspoň s dôverou. 

Pre mňa boli dôležíté aj moje barličky. Jednou z nich bol obyčajný rúž, ktorý mi v ťažkých dňoch dokázal podvihnúť moju ženskú dôstojnosť. A veľmi často práve tá pripomienka životného príbehu Viktora Frankla. Mnohým to znelo smiešne (zvlášť ten rúž), lenže som presvedčená, že to zmysel malo. 

Nemyslím si, že je možné vyhnúť sa ťažkostiam života. Už samotný náš postoj nám môže pomôcť, aj keď občas potrebujeme viac času, aby sme našli ten správny smer. Aj to je v poriadku. 

Život je nepredvídateľný, musí taký byť. Nikdy si nemôžeme byť istí, čo nás čaká za najbližšou zákrutou. Snaha mať všetko pod kontrolou, je ilúzia. 

Na záver ostáva už len otázka, či si svoj život nesťažujeme aj my sami. Napríklad svojou nespokojnosťou, ktorá nás neustále kamsi ženie. Kultúra osobnosti, ktorú posledných 100 rokov žijeme, nás ovláda oveľa viac ako sme možno ochotní pripustiť. Pre túto kultúru je len málokedy dosť naozaj dosť. A to môže byť frustrujúce. Neviem, či je možný návrat ku kultúre charakteru, ktorý sme dovtedy žili, no verím, že nemusíme byť otrokom tejto kultúry. Môže byť totiž dôvodom, prečo je pre nás občas tak ťažké povedať životu “áno”.

Prajem vám všetkým krásny deň, nech si dovolíte pohliadnúť na modrú oblohu a naplniť sa nádejou 

Zu

P.S. Všetci, čo práve teraz prechádzate temnou nocou svojej duše, zažívate trápenie z akýchkoľvek dôvodov a zvlášť ak trvá už dlho, neostýchajte sa vyhľadať odbornú pomoc.